Ako reformovať tých, ktorí sa dlhodobo reformovať nechcú

Minister školstva Branislav Gröhling sa v uplynulých týždňoch presvedčil, že možno ani diaľkové vyučovanie počas pandémie nebude pre neho takou výzvou ako presadenie reformy riadenia vysokých škôl. Jej návrh sa ešte ani oficiálne nedostal do medzirezortného pripomienkového konania a vysoké školy už hrozia štrajkmi. Ako prvá sa ozvala Univerzita Komenského, ktorá novelu zákona o vysokých školách označila za „snahu o politické ovládnutie vysokého školstva na Slovensku“. Podľa Rady vysokých škôl SR ministerstvo „prakticky likviduje akademickú samosprávu na vysokých školách a fakultách“.

Podobné vyhlásenia spravili desiatky ďalších vysokoškolských inštitúcií alebo orgánov vysokých škôl. Najčastejšie sa opakujú slovné spojenia ako „koniec akademickej samosprávy“, „politizácia vysokých škôl“ či „koniec akademických slobôd“. Niekoľko vysokých škôl vyhlásilo protest, ďalšie štrajkovú pohotovosť.

Ťažko pochopiť, prečo vôbec ministerstvo zverejnilo takú zásadnú novelu, keď ju zjavne nemalo vôbec prediskutovanú s vysokoškolskou obcou. Po mohutnom prvotnom odpore vysokých škôl muselo zatiahnuť ručnú brzdu. Zriadilo novú expertnú skupinu a pripúšťa ústupky.

Čo sa vlastne za všetkými tými šťavnatými sloganmi protestov vysokých škôl naozaj skrýva?

Senát vs správna rada

Asi najväčším problémom je návrh na posilnenie postavenia správnej rady a, naopak, oslabenie akademického senátu. Kým dnes sa rektor zodpovedá akademickému senátu, po novom by sa mal zodpovedať správnej rade. Tá by totiž od akademického senátu prebrala právomoc voliť a odvolávať rektora.

Správna rada by mala po novom osem členov, z ktorých polovicu by volil akademický senát a polovicu by vymenúval minister školstva. Minister by tak získal oveľa väčší vplyv na fungovanie vysokej školy. Pred mesiacom sa minister B. Gröhling v rozhovore pre TREND posťažoval, že jeho možnosti na ovplyvňovanie vysokých škôl sú dnes veľmi obmedzené. „Ministerstvo je len akoby poštár, ktorý raz mesačne podpíše desiatky miliónov eur, ktoré idú na vysoké školy, ale nemôže ich absolútne ničím ovplyvniť alebo aspoň smerovať,“ povedal.

V skutočnosti však nie je návrh rezortu školstva vôbec taký radikálny, ako by reakcia vysokých škôl mohla naznačovať. V Európe existujú rôzne modely riadenia vysokých škôl, v niektorých má silnejšie postavenie senát, v iných zase nejaká obdoba správnej rady. Existujú aj modely, v ktorých si oba orgány delia kompetencie približne rovnako.