Na druhej strane, štatistiky potvrdzujú, že vďaka IT biznisu (a nielen tomu so štátom) sa tisícky Slovákov majú dobre, robia prácu, ktorá ich baví, a dostávajú za ňu slušne zaplatené. Na Slovensku vyrástla vrstva podnikateľov, ktorí často prekročili hranice svojej materskej firmy a, ako sa dočítate v téme tohto vydania TRENDU, posúvajú krajinu aj v ďalších sférach.
O negatívnu publicitu sa ítečku pred štyrmi rokmi postaral vtedajší minister financií Ivan Mikloš. Keď opisoval, ako prebiehala informatizácia štátu počas prvej vlády Roberta Fica, používal výrazy ako predražené zákazky a nepremyslené projekty „realizované na základe dopytu dodávateľa“. IT biznis so štátom označoval za eldorádo korupcie, za ktorú síce nesú zodpovednosť najmä úradníci a politici, ale bez viny nie sú ani samotné firmy.
Majiteľom a manažérom ítečkových podnikov, ktoré vyrástli na vládnych kontraktoch a aj neskôr od nich ostali existenčne závislé, sa to nepočúvalo dobre. No pachuť v ústach by zrejme ešte zniesli, veď politika, voliči a stáva sa. Problém bol, že I. Mikloš a jeho kolegovia vtedy zastavili pragmaticky fungujúci systém výmeny peňazí od daňovníkov, respektíve z eurofondov za IT produkty a služby. A že ak ho aj naozaj chceli zreformovať, aby viac chránil verejný záujem, ukázalo sa, že je to nad ich sily.
Po opätovnom nástupe vlády R. Fica sa veci dostali späť do „normálu“. Aj keď – čo je to za normál? Informatizácia totiž neraz produkuje aj výstupy, akože verejné elektronické služby, ktoré verejnosť nepotrebuje alebo nevie využiť. Brusel posiela na Slovensko nahnevané listy, že v tunajších eurofondoch je neporiadok a že ministerskí úradníci na to napriek upozorneniam kašlú. A na topmanažérov štátnych inštitúcií sa pre spackané eurofondové projekty podávajú trestné oznámenia.
Čerešničkou je, že ohromný balík informatizačných eurofondov deformuje IT trh. Kto nezvládol rozchytávanie vládnych megazákaziek – ak nie ako zmluvný kontraktor, tak aspoň ako subdodávateľ –, tomu hrozí, že jeho sila a vplyv skôr či neskôr zoslabnú. Okrem toho, do hry vstupujú firmy, na ktoré by to z pohľadu referencií či skúseností málokto tipoval (ale inak je všetkým jasné, že prečo). Títo dravci menia schému rozdelenia ziskových marží, od etablovaných konkurentov draftujú ľudí, ktorí do projektov vkladajú svoje know-how. A sú na najlepšej ceste, aby z nich skôr či neskôr vyrástli „štandardné“ ítečkové firmy.
Je iróniou osudu, že pomyselnú vlajku v boji proti korupcii (nielen v IT) prevzal zástupca ítečkového sektora. Pravda, Eset Miroslava Trnku vyrástol v tej časti slovenského IT sektora, ktorá je viac-menej odtrhnutá od slovenskej reality. A celé spektrum verejnosti, alebo aspoň jej drvivá väčšina, uznáva, že jeho zisky sú čestné a spravodlivé.
Ale ani so štátnym IT biznisom sa nemusia donekonečna spájať len negatívne predstavy. Na začiatok by stačilo, keby priniesol viac výsledkov, ktoré budú ľudia považovať za technický pokrok.
