Jedna vec je, že premiér komentuje, o čom povedal, že to komentovať nebude. Druhá, oveľa horšia, že to komentuje v rozpore so záujmom štátu.
Presne v polovici marca kancelária prezidenta odpovedala médiám na otázku, či A. Kiska pôjde na oslavy konca druhej svetovej vojny do Moskvy. Oficiálna odpoveď znela, že prezident sa ešte nerozhodol a že „svoje rozhodnutie oznámi v priebehu apríla“. O dva dni neskôr sa šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov agentúre TASS zdôveril, kto príde na oslavy: „Očakávame českého prezidenta, hlavu slovenskej vlády, gréckeho premiéra a prezidenta Cypru.“ Po ruskom vyhlásení už nemal A. Kiska na výber, lebo za neho a namiesto neho rozhodol Kremeľ. A to spôsobom, aký by predstavitelia suverénneho štátu nemali nechať bez povšimnutia.
Zdroj: ilustrácia - Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
Vladimir Putin pozval na oslavy hlavu Slovenskej republiky, ale skôr, než na pozvanie oficiálne odpovedala, kremeľská verchuška ústami ministra Lavrova oznámila, koho v Moskve „očakáva“. Nie hlavu slovenského štátu, ale hlavu slovenskej vlády. Po takomto „pozvaní“ prezident, ktorý dbá na to, aby sa k nemu správali ako k predstaviteľovi zvrchovanej krajiny, na oslavy do Moskvy cestovať nemôže a nesmie. Lebo už nežijeme v časoch Leonida Brežneva, ktorý uprednostňoval Vasila Biľaka pred prezidentom Ludvíkom Svobodom, keďže pozýval na návštevu činiteľa z gubernie. Práve preto, že Slovensko už ruským satelitom nie je, k „pozvaniu“ Kremeľa by mala zaujať rovnaké stanovisko celá politická reprezentácia.
Keby Rusi poslali pozvánku na oslavy poľskému prezidentovi a skôr, než na ňu oficiálne odpovedal, oznámili, že na oslavách očakávajú poľského premiéra, tak by do hodiny bolo publikované oficiálne vyhlásenie poľskej vlády, že tak, ako je suverénnou záležitosťou Moskvy, koho na oslavy pozve, tak je suverénnou vecou Varšavy, či na oslavy príde a koho poverí reprezentovaním štátu. Nech už sú vzťahy medzi prezidentom a premiérom nejakej krajiny akékoľvek, obaja musia dbať na to, aby sa k nim predstavitelia iných štátov správali ako k reprezentantom zvrchovanej republiky. Z dvoch slovenských predstaviteľov sa tak správa iba prezident.
Podľa ústavy je práve on hlavou štátu a on tiež „reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra“ . Premiér, ktorý s tichým potešením prijme, že nie prezident tejto krajiny, ale šéf iného štátu rozhodne, kto bude reprezentovať Slovensko v Moskve, vystupuje ako predstaviteľ satelitu a nie suverénnej republiky.
Autor pracuje v nadácii Zastavme korupciu.
