Ako prejsť testom (správneho rozpustenia) a nedostať Kotlebu na koňa

M. Krajniak v rozhlasovej debate povedal: „Ja nie som fašista, názory predstaviteľov ĽSNS sú mi odporné. Keď teraz nebudem chrániť slobodu slova aj na hlúpe názory, v čom sa to zmení, keď nabudúce si poviete, že ja som, napríklad, veľmi výrazne proti Bruselu. Keď teraz zakážete kotlebovcov, lebo sú fašisti, potom zajtra zavriete a zakážete našu stranu, pretože sme proti Bruselu, a vy vyhlásite, že tento názor je hlúpy.“

Kotlebovci na koni

Ak si tento výrok rozmeníme na drobné, tak nám z neho vyjde, že podľa M. Krajniaka je sloboda slova pre politikov absolútna – nesmie ju nikto a nič obmedziť. Každý si môže hlásať a presadzovať, čo len chce, a iba ľudia vo voľbách rozhodnú, či je niektorý názor hlúpy alebo nie.

Skutočnosť je však taká, že návrh na rozpustenie strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) nepodal generálny prokurátor preto, lebo považuje názory jej predstaviteľov za hlúpe. Podal ho preto, že tak ako v každej krajine, ktorá je členom Rady Európy, aj na Slovensku máme oprávnený orgán, ktorý je oprávnený predložiť takýto návrh na nezávislý súd. A to vtedy, keď dospeje k zisteniu, že politický subjekt predstavuje bezprostredné nebezpečenstvo pre demokratické zriadenie republiky.

Z výroku M. Krajniaka vyplýva, že žiadna krajina nemá právo rozpustiť politickú stranu, nech už je akákoľvek, a že nik také právo nemá ani na Slovensku. Faktom však je, že názorom podpredsedu strany Sme rodina sa nikto v Európe neriadi, lebo v mnohých krajinách Únie či v členských štátoch Rady Európy už k rozpusteniu strán došlo a Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) toto rozhodnutie potvrdil.

Marian Kotleba v roku 2009 na verejnom zhromaždení extrémistov v Bratislave Zdroj: Tasr/Kancelária Prezidenta SR

Skutočnosť, že generálny prokurátor Jaromír Čižnár podal návrh na rozpustenie strany Mariana Kotlebu, preto nie je ničím výnimočným alebo neštandardným. Problémom nie je samotný fakt, že takýto návrh na Najvyšší súd prišiel, ale niečo celkom iné.

Návrh na rozpustenie strany, samo pojednávanie o ňom i rozhodnutie súdu musí spĺňať požiadavky a kritériá, ktoré sa od rozhodnutia tohto druhu vyžadujú a očakávajú. Aby v prípade, že súd rozpustí Kotlebovu stranu, sa s týmto rozhodnutím mohol stotožniť nielen Ústavný súd SR, ale aj Európsky súd pre ľudské práva. Treba otvorene povedať, že to nie je a nebude ľahké, pretože nároky sú vysoké.

Skutočnosť, že generálny prokurátor podal návrh na rozpustenie ĽSNS, nie je ničím výnimočným

Optimistická predstava, že tak ako Najvyšší súd ľahko a rýchlo zrušil prvú politickú stranu Mariana Kotlebu, tak zruší aj druhú a bude po paráde, sa môže ukázať ako zradná. Keby sa totiž prvé zrušenie dostalo pred Ústavný súd alebo pred ESĽP a posudzovalo podľa európskej judikatúry, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou neobstálo.

Ak je niečo, čo môže kotlebovcov posadiť na vysokého koňa, tak je to práve možnosť, že by prípadné rozhodnutie o rozpustení ich strany bolo v Košiciach alebo v Štrasburgu zrušené. Vydávali by to za potvrdenie ich predstavy, že fašizmus a neonacizmus je legitímny politický prúd, hoci v skutočnosti by išlo „len“ o to, že generálna prokuratúra či Najvyšší súd neodviedli dobrú prácu.

Zrušenie po prvý raz

V októbri 2005 podal generálny prokurátor Dobroslav Trnka na Najvyšší súd návrh na rozpustenie Slovenskej pospolitosti – Národnej strany (SP-NS). Podľa prokurátora táto strana porušovala paragraf 2 zákona o politických stranách, ktorý znie: „Strana nesmie svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy.“

Prvý problém bol, že