Ako prejsť na hospodárstvo bez emisií

Ak chce ľudstvo naďalej existovať na takej planéte, akú dostalo od prírody do vienka, ekonomika sa musí zmeniť, zhodol sa celý svet. Podľa dohody, ktorú podpísali všetky štáty (okrem Sýrie a odstúpených USA), by už od polovice tohto storočia ľudstvo nemalo do atmosféry pridávať ďalšie emisie, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie, častejšie extrémne počasie a stúpajúcu hladinu morí.

Najväčší zásah do ekonomiky

Európska únia chce ísť v dodržiavaní prísľubov znižovania emisií príkladom. Do roku 2030 chce vypúšťanie skleníkových plynov znížiť v porovnaní s rokom 1990 aspoň o dve pätiny. S tým, že do polovice tohto storočia plánuje dvadsaťosmička emisie skresať až o 80 – 95 percent. Zvyšok do takzvanej uhlíkovej neutrality, teda do čistej bilancie nulových emisií, by mohli zabezpečiť technológie spätného odčerpávania uhlíka z atmosféry.

Ide o azda najväčší direktívny zásah do ekonomiky od vzniku sociálneho štátu v minulom storočí. Symboly priemyselnej revolúcie a modernity, ako sú uhlie a ropa, sa majú stať minulosťou. Ak sa ich ľudstvo nenaučí spaľovať bez emisií, budú v budúcnosti príkazom zhora z fungovania hospodárstva postupne úplne vytlačené.

A právom: vypúšťanie skleníkových plynov je totiž učebnicovým príkladom zlyhania trhu prostredníctvom takzvaných negatívnych externalít. Ak jeden subjekt v hospodárstve vytvára druhým náklady bez toho, aby za to musel zaplatiť, škodí sa takto všeobecne oveľa viac, ako je spoločensky vhodné, hovorí teória. Napríklad keď poľská elektráreň spáli uhlie a nehnuteľnosť na Floride pre zvýšenú hladinu morí stratí na hodnote. Alebo ak výnimočné sucho vyženie z nejakej africkej alebo arabskej krajiny státisíce klimatických utečencov do Európy.

Problém by sa teoreticky dokázal vyriešiť aj sám od seba – ak by sa ropa, zemný plyn a uhlie rýchlo míňali a ich ceny by tým výrazne rástli. To by motivovalo firmy a domácnosti hľadať a používať nové technológie získavania energií, dopravy či vykurovania. Dnes už však vieme, že zásoby fosílnych palív na planéte sú také objemné, že veľká časť z nich bude musieť ostať v zemi, aby sa na jej povrchu dalo naďalej normálne existovať.

Zdroj: TREND.sk

Riešenia existujú

Je však také niečo ako bezuhlíková ekonomika vôbec možné? A ako sa k nej s čo najmenšími nákladmi a čo najspravodlivejšie dopracovať? Práve tieto otázky budú politikov trápiť čoraz viac, pretože cestu k cieľu nižších emisií Parížska dohoda nijako nešpecifikuje. Musia si ju určiť samotné krajiny.

Pri súčasnom stave vedy a technológií by bola bezuhlíková ekonomika možná len pri výraznom poklese životnej úrovne ľudí. Prechod na ňu počas niekoľkých desiatok rokov je však nevyhnutný. Ekonómovia preferujú kvázitrhové riešenia, ako je napríklad plošná uhlíková daň alebo obchodovanie s postupne klesajúcim objemom emisií známe aj z Európskej únie. Tie totiž nerozlišujú medzi alternatívnymi technológiami – len ich všetky rovnako zvýhodňujú voči tým špinavým.

Slovenská štátna envirostratégia v oblastí emisií je málo ambiciózna. Do roku 2030 si dala cieľ, ktorý splnila už v roku 2014

„Platenie za uhlík“ však stále nie je dostatočné ani dostatočne rozšírené. Podľa OECD, ale aj Medzinárodného menového fondu sú náklady spojené s emisiami stále prinízke na to, aby takáto forma demotivácie dokázala zastaviť klimatické zmeny. Európsky systém obchodovania s emisnými povolenkami napríklad produkuje cenu za tonu CO2 len vo výške okolo sedem eur. A väčšina svetových emisií nie je spoplatnená vôbec.

Zdroj: Zsolt Lukács

Podľa správy Vysokej komisie pre ceny uhlíka, ktorej predsedajú rešpektovaní ekonómovia Joseph Stiglitz a Nicholas Stern, by tieto ceny po započítaní spotrebných daní mali predstavovať až 40 – 80 dolárov za ekvivalent tony oxidu uhličitého. Ak by bolo vypúšťanie uhlíkových emisií dostatočne nákladné, firmy a domácnosti by to motivovalo menej využívať špinavé výrobné postupy a, naopak, viac tie čisté. To by mohlo popchnúť ďalší rozvoj elektromobility či výroby a skladovania energie z obnoviteľných zdrojov, ale aj z jadier atómov.

Koniec baníctva na hornej Nitre

Vhodným začiatkom by bolo aspoň prestať dotovať technológie spaľovania fosílnych palív, čo Slovensku odporúča aj spomínaná OECD. V krajine pod Tatrami patrí k najväčším zdrojom znečistenia skleníkovými plynmi Novácka uhoľná elektráreň, ktorá spaľuje hlavne nekvalitné hnedé uhlie z Hornonitrianskych baní. Udržiavanie tejto nerentabilnej výroby pri živote stojí daňových poplatníkov každoročne až 95 miliónov eur.

„Výroba elektriny z uhlia by mala