Ako sa oslobodzuje pivovar

Niki Lauda po havárii iste nemiloval objektívy. No predsa sa nechal nafotiť bez čapice skrývajúcej zranenia po nehode. S hedlajnom, ktorý hovoril, že urobí pre zákazníka čokoľvek. Spolumajiteľ humpoleckej spoločnosti Rodinný pivovar Bernard s ním nemá na prvý pohľad nič spoločné. Zranenie, brandžu, dokonca ani podnikateľský príbeh. Lebo N. Laudovi to viackrát nevyšlo. Kým Stanislavovi Bernardovi na prvý pokus. Čo ich spája? Keď niekto požičia svojmu biznisu tvár i meno, už nemusí veľmi vysvetľovať, že ho to baví.

Keď človek kupuje pivovar v mizernom stave za päťnásobok zostatkovej ceny, ako ste to urobili vy pred dvadsiatimi rokmi, musí byť expert alebo dobrodruh. A expert ste v tom čase neboli. Tak dobrodruh? Alebo ste verili fundovanejšiemu spoločníkovi?

Hlavne som veril spoločníkovi. Josef Vávra predtým robil vo veľkom pivovare podsládka. Vedel som, že pivu rozumie. No uznávam, bol som do istej miery dobrodruh. Veď ten pivovar som videl prvý raz, keď sme ho vydražili. Ale takých dobrodruhov bolo viac. Bolo po revolúcii. Nadšenie z tej zmeny bolo veľmi silné. A ja som bol podpredseda vtedajšieho Okresného národného výboru v Opave, kam ma kooptovali po revolúcii. Vedel som, že skutočný úradník nikdy nebudem. Keď prišla tá informácia, že sa draží humpolecký pivovar, kde to Pepa Vávra poznal, tak som sa chytil.

Dosť napevno...

Keď sme pred dražbou zaparkovali pred kinom s pätnásťročnou Daciou medzi tými Mercedesmi a Volvami, veľmi sme si neverili. Ale vydražili sme to. Vlastne, vzal som to na seba, lebo to bolo daňovo výhodné. Moji dvaja partneri v tom išli na dobré slovo. A až po rozpade federácie, keď to bolo z hľadiska daní jedno, sme to zmenili na verejnú obchodnú spoločnosť, v ktorej sme mali každý tretinu. Ten tretí partner, Rudolf Šmejkal, pred časom odišiel. A iný – zo zahraničia – v roku 2001 pribudol.

Takže teraz sú podiely rozdelené ako?

My dvaja máme po štvrtine a belgický Duvel Moortgat päťdesiat percent.

A kompetencie? Všetky rozhovory o humpoleckom pivovare sú s vami. Nie je z toho vo firme dusno?

Všetky nie. Ale to tak nejako vyplynulo. Úplne spontánne. Pepa Vávra je výrobný riaditeľ. Technológ. Skôr introvert. Ja naopak. A bol som z predchádzajúcich povolaní zvyknutý veľa rokovať, takže mi pripadol obchod, marketing a aj styk s médiami, zastupovanie firmy navonok.

Predchádzajúce povolania vás na túto situáciu aspoň ako-tak pripravili?

Odborne veľmi nie. Ale dali mi školu života. Navyše si myslím, že ten marketing, alebo inak, zmysel pre prístup k zákazníkovi, ako s ním komunikovať, čo mu ponúknuť, mám od boha. O tom som nikdy nemusel veľmi premýšľať.