Ako neutopiť v IT ďalšiu miliardu

Vlani redaktor TRENDU predával auto. Keďže sa chcel konečne vyhnúť traumatickému zážitku na kultovom bratislavskom dopravnom inšpektoráte Kopčianska, siahol po online službe na odhlásenie a prepis vozidla na diaľku, len pomocou eID so zaručeným elektronickým podpisom. Nezaobišlo sa to síce bez troch telefonátov na dva rôzne servisné hotliny a bez updatu obstarožného Internet Explorera, ale napokon sa to podarilo. Na inšpektorát tak musel ísť len kupujúci. Mohla z toho byť aj menšia success story, keby...

Keby to od nového roka opäť nebolo trocha inak. Z „dôvodu zabezpečenia ochrany kupujúcich pred neoprávnenými prepismi“ musí predávajúci k online žiadosti priložiť aj kúpnu zmluvu s úradne osvedčenými podpismi. Tá sa dovtedy nevyžadovala. Dôvod zmeny sa zdá na prvý pohľad legitímny, lenže predávajúcemu kvôli nej do procesu pribudol notár alebo matrika (plus pár eur na poplatkoch). Navyše ak službukonajúci internetový policajt posúdi doklad ako nedôveryhodný, osobnej návšteve dopravného inšpektorátu sa človek ani tak nevyhne.

Ministerstvo ide novú situáciu riešiť tak, že avizuje ďalšiu online službu („je v záverečnej fáze testovania“), cez ktorú takéto osvedčenie poskytne na diaľku kupujúci. Lenže podmienkou je, aby aj on mal eID so zaručeným elektronickým podpisom: vydáva sa síce už vyše dvoch rokov, ale je stále veľmi málo rozšírený. Komplikovanosť online procesu sa dostáva na vyšší level. Človek tak získava motiváciu, aby šiel celú vec hneď od začiatku vybaviť osobne.

Popol na hlave

Argument Roberta Kaliňáka o pokroku v informatizácii na prvý pohľad podporuje štatistika Ministerstva financií (MF) SR, ktoré ju formálne zastrešuje. Podľa neho je dostupných viac než tisíc služieb digitálnej verejnej správy, na ústrednom portáli Slovensko.sk je sústredených 1 300 elektronických formulárov, občanom bolo vydaných takmer 1,2 milióna čipových eID kariet.

Zdigitalizovali sa tisícky predmetov kultúrneho dedičstva, natiahli rýchle optické linky k stovkám škôl. Elektronicky sa realizuje 95 percent colných vyhlásení, online sa dá vybaviť výpis z registra trestov, požiadať o duplikát rodného listu či nahlásiť zmenu trvalého pobytu, na diaľku možno podať trestné oznámenie alebo dohodnúť termín na dopravnom inšpektoráte. Miliarda eur, ktorá sa v uplynulých rokoch minula na e-government, e-kultúru a broadband, skrátka priniesla reálne výsledky.

Lenže kvalita nových digitálnych služieb štátu, ako si ukážeme na viacerých príkladoch v tomto článku, je katastrofálna a väčšinu používateľov odradí. Ku koncu novembra si zaručený elektronický podpis prevzalo len 60-tisíc ľudí a je otázne, koľko z nich ho naozaj využíva. Že frustrácia a znechutenie z e-governmentu nie sú úplne od veci, vedia aj na najvyšších miestach.

Napríklad štátny tajomník MF SR Radko Kuruc na decembrovom stretnutí Rady vlády pre digitalizáciu verejnej správy nešetril kritikou. Podľa zverejneného zápisu sa vyjadril, že portál Slovensko.sk „nie je používateľsky prívetivý“, že je problém, „akým spôsobom sú eID ponúkané“, a že len päť percent občanov si na čipovom občianskom preukaze aktivovalo zaručený elektronický podpis (bez ktorého e-government nefunguje).

Ďalší popol prisýpajú autori návrhu Národnej koncepcie informatizácie verejnej správy (takisto z MF SR), ktorá má stanoviť, ako sa e-government bude rozvíjať v ďalších rokoch. Podľa nich sú služby pre používateľov príliš komplikované a v porovnaní s priemerom EÚ je ich málo. Rezortné databázy nie sú prepojené. Nevedia si preto navzájom zdieľať dáta, a tak musí občan v žiadostiach dookola vypisovať tie isté údaje. Chybou je podľa koncepcie aj to, že elektronické formuláre nemožno vypĺňať na smartfónoch a tabletoch. Inými slovami, úrady a ich dodávatelia zaspali v 90. rokoch minulého storočia.

Stav je žalostný alebo navonok málo viditeľný napriek tomu, že do projektov jednotlivých rezortov sa z eurofondovej skratky OPIS (Operačný program Informatizácia spoločnosti) naliali bezprecedentné peniaze. Projekt čipovej eID karty stál 41 miliónov eur a výsledok je spomínaných päť percent. Platforma pre online služby samosprávy (Dátové centrum obcí a miest) vyšla na 49 miliónov eur, ale napríklad online žiadosti o zaslanie hlasovacieho preukazu využilo len osemsto z 2 800 obcí na Slovensku. Tvorba spoločných modulov ústredného portálu si vypýtala 39 miliónov eur, ale elektronické podpisovanie funguje len v minoritne používanom Internet Exploreri. Na systém platieb sa vynaložili štyri milióny eur, ale kreditky či internet bankingy medzi jeho funkcionalitami nie sú. Viaceré kľúčové projekty, napríklad e-Health a elektronické služby katastra, mali byť dávno hotové, no nie sú. A tak ďalej a tak podobne...

Nič alebo aspoň niečo

Nejde o to, že by na informatizáciu bolo málo času. OPIS sa začínal už v roku 2006 na sklonku druhej vlády Mikuláša Dzurindu a má za sebou turbulentnú dekádu. Počas prvej štvorročnice Roberta Fica sa stihli pripraviť podklady pre projekty, ktoré po nástupe vlády Ivety Radičovej prešli grilovacími komisiami. Lenže jej garnitúra nebola dosť akčná na to, aby ich znova rozbehla, a po ďalšej výmene po predčasných voľbách 2012 staronovým tváram chvíľu trvalo, kým sa všetko vrátilo do pôvodných koľají. Napokon, pre administratívne náročné verejné obstarávania sa realizácia projektov reálne začala až v roku 2013.

Keď príde reč na hodnotenie informatizácie, šéf sekcie informatizácie na MF SR Pavel Bojňanský (v rovnakej funkcii bol aj za prvej Ficovej vlády) sa práve na intermezzo 2010 – 2012 veľmi rád odvoláva. „V roku 2010 boli uprostred projekty zastavené, preto sme v roku 2012 nemali nič,“ burácal napríklad vlani v novembri na konferencii ITAPA. Lenže vláda Smeru mala na elektronizáciu dve funkčné obdobia. Obdobne reagoval aj na žiadosť TRENDU o stretnutie alebo aspoň písomné zodpovedania otázok. Odpovedať napokon odmietol s tým, že redaktorovi TRENDU nedôveruje a že sa nechce stať účastníkom predvolebného boja.

V rámci svojej prednášky na ITAPA však popri faktore Radičová (politické a časové dôvody) identifikoval P. Bojňanský aj ďalšie „výzvy implementácie“ OPIS-u. Podľa neho úrady a ministerstvá nemali dostatočné odborné kapacity na realizáciu projektov: „Spravili sme prieskum: desať z 19 úradov nemalo vyškoleného projektového manažéra.“

Okrem toho, väčšinu projektov riadili ítečkári, chýbal záujem a tlak na zmenu procesov: „Nebol vlastne žiadny.“ A taktiež pripustil, že veľkú rolu zohral vývoj finančných ukazovateľov OPIS-u: „V polovici programového obdobia bolo vyčerpaných desať percent. Bolo to o tom, že buď Slovensko nebude mať nič, alebo aspoň niečo.“

Pokiaľ ide o ítečkárov, minimálne časť z nich hľadá dôvody, prečo doterajšia informatizácia ponúkla polovičaté a používateľsky neprívetivé výstupy. Ľubor Illek z platformy Slovensko.Digital vidí jeden z nich v tom, že informatizácia sa zvrhla na dodávku informačného systému. Chýba mu