Minulotýždňový dvojitý teroristický útok však obyvateľov belgickej metropoly zastihol v zásade nepripravených. Otázku, ako sa to mohlo stať, teraz vo verejných diskusiách silno cítiť.

Veď len niekoľko dní predtým bol nájdený a zatknutý Salah Abdeslam, jeden zo spolupáchateľov krvavých atakov v Paríži. Obyvateľov Bruselu síce prekvapilo, že sa jeden z najhľadanejších teroristov ukrýval priamo v meste – a niektoré informácie naznačujú, že prinajmenšom časť belgickej polície adresu ako podozrivú viedla, ale nikomu to nepovedala.

Napriek tomu si v piatok ľudia v meste oddýchli. Aby len o pár dní neskôr s hrôzou a úžasom sledovali najhorší teroristický útok vo svojej krajine.

Pre rozsiahlu medzinárodnú komunitu, ktorá v meste z rôznych dôvodov žije, je to tiež prebudenie do nepríjemnej reality. Vtipy a historky o kvalite belgických bezpečnostných síl sme si rozprávali dlho. Prinajmenšom od vlaňajšieho roka sme seba aj svojich blízkych doma upokojovali úvahami o tom, že tak ako vtáci neznečisťujú vlastné hniezdo, nebudú islamistickí teroristi útočiť v meste, kde leží „ich“ štvrť, známy a nešťastný Molenbeek.

A so smiechom sme sa bavili absurdnou predstavou, že by zložito štruktúrované inštitúcie EÚ nejaký islamista vôbec poznal, a ak už áno, že by mu prípadne stáli za útok.

Z omylu ma vyviedli hneď prvé fotografie na internete, ukazujúce oblaky sivého dymu stúpajúceho z dobre známych vchodových dverí stanice na Maalbeeku, doslova desiatky metrov od budov európskych inštitúcií.

A znepokojujúci bol aj pohľad na stovky ľudí, ako odovzdane ťahajú svoje kufríky na kolieskach po stovkách metrov opustenej príjazdovej cesty od letiska späť do mesta. To boli tí šťastnejší, ktorí nemuseli nasledujúce hodiny stráviť priamo na letiskovej ploche.

Ako väčšina novinárov v Bruseli som sa v utorok ráno najprv snažil zorientovať vo veľkom množstve divokých informácií a dohadov, ktoré súviseli s iba asi hodinu starými explóziami na letisku Zaventem. A potom do toho Maalbeek. Občas tam vystupujem z metra, keď príde návšteva, mierime cez ňu pravidelne smerom do centra, na známy a krásny Grand Place.

V ten utorok boli ľudia z komisie celý deň doslova zamknutí na svojich pracoviskách, niektorí nešťastníci strávili mnoho hodín uzamknutí napríklad v priestoroch bánk, kam si trebárs len v nevhodnú chvíľu prišli vybrať z bankomatu hotovosť.

Na väčšinu dňa sa zastavila všetka hromadná doprava v meste a postupne rástli počty obetí a zranených až na viac než tri desiatky mŕtvych a skoro tri stovky zranených. Ukázalo sa, že jedna z bômb na letisku nevybuchla, masaker tak mohol byť ešte horší.

A bol to čudný pocit o dva dni neskôr sa nechať prehľadať vážne sa tváriacimi policajtmi a ozbrojenými výsadkármi pri vstupe do metra. Policajti z Belgicka aj Francúzska zatiaľ s pomocou svojich kolegov z ďalších krajín začali rozpletať teroristickú sieť, ukazuje sa, že útočníci v Paríži a v Bruseli sa prinajmenšom poznali. A najavo začali vychádzať také detaily, ako že S. Abdeslama policajti od jeho piatkového zatknutia do utorkových atentátov vypočúvali len hodinu a na možné útoky sa nespýtali.

A vo štvrtok sa v Bruseli mimoriadne zišli ministri vnútra krajín EÚ. Už to bol dobre známy pohľad a najmä dobre známe vety. Tentoraz už vraj treba skutočne prijať tie opatrenia a zmeny, na ktorých sa únia zhodla už predtým. Jedno z nich, menný register pasažierov leteckých spojov, bolo navrhnuté v roku 2011. Europarlament s ním dodnes nevyslovil súhlas...

Je tak otázkou, či sa po budúcom smrtiacom útoku v niektorej európskej metropole ministri v Bruseli opäť zhodnú, že tentoraz sa už tento návrh skutočne musí prijať.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.