Ako Macron rozohral nebezpečnú partiu a vypustil kalný rybník

Volá sa Emmanuel Macron, má 39 rokov a praktické skúsenosti z vysokej politiky chýbajú tak jemu, ako i väčšine poslancov z jeho strany, ktorá získala väčšinu v Národnom zhromaždení. Nie sú zaťažení minulosťou, avšak nik nedokáže odhadnúť, či to bude pre krajinu galského kohúta výhodou alebo nie.

Bolo to buď – alebo

Keď E. Macron pred štyrmi rokmi vstupoval do vysokej politiky, mal za sebou praktické skúsenosti zo sveta veľkých financií v renomovanom finančnom dome Rothschild & Cie Banque. Tam nikomu neprekážalo jeho členstvo v Socialistickej strane, bolo len na ňom, aby sám konfrontoval tradičnú francúzsku socialistickú politickú doktrínu s prostredím globálnej ekonomiky 21. storočia.

Prechádzal podobným poznávacím procesom, aký motivoval o generáciu skôr nemeckého sociálnodemokratického kancelára Gerharda Schrödera alebo britského labouristického ministerského predsedu Tonyho Blaira. Tí hľadali netradičné sociálne únosné cesty k zvyšovaniu konkurencieschopnosti domácich národných ekonomík a aj oni dospievali k záveru, že bez zavádzania trhových reforiem to nepôjde.

Za čosi vyše roka sa novému francúzskemu prezidentovi podaril malý zázrak

V škandinávskych baštách sociálnej demokracie prechádzali protrhové reformné iniciatívy bez väčších sociálnych otrasov i vďaka protestantskej etike Nórov, Švédov a Dánov, ktorí sa dokážu uskromniť a vypnúť k vyšším výkonom, ak si to blaho krajiny vyžaduje. Vo Francúzsku však sociálna kohézia takejto hĺbky chýba.

Ľavicové politické strany a odbory sa nevyhýbajú konfrontáciám so štátom a s podnikateľskými kruhmi, čo E. Macron považoval za brzdu rozvoja krajiny. Odblokovanie francúzskej ekonomiky na nemecký alebo britský spôsob si však podľa jeho názoru vyžadovalo buď zmeniť myslenie francúzskej politickej ľavice, alebo ju vytlačiť z parlamentu a nahradiť novou garnitúrou bez zábran a predsudkov. Presne to sa mu teraz v parlamentných voľbách podarilo.

Republika vpred!

To, čo zvládol, počínajúc založením nekonformného a minimalistického hnutia Vpred! (En Marche!) v apríli 2016 až po jeho skonsolidovanie a premenovanie na Republika vpred! (La République En Marche! – LREM), možno nazvať malým zázrakom. V priebehu niekoľkých týždňov musel hnutiu vybudovať členskú základňu a vybrať kandidátov schopných súperiť s protivníkmi z etablovaných strán.

Obvyklé striedanie sa socialistickej ľavice a republikánskej pravice pri moci nestimulovalo francúzsku ekonomiku. Požiadavky reformátorov a investorských skupín na spružnenie pracovného trhu narážali na neochotu starých politických štruktúr popudiť si voličské zázemie.

Socialisti so svojimi spojencami mali dosiaľ 331 mandátov v 577-člennom Národnom zhromaždení, republikáni 229 poslaneckých kresiel. E. Macron zakladal nový politický subjekt s vedomím, že citeľne odoberie hlasy obom týmto stranám, ale nie preto, aby s nimi napokon vošiel do spolku za podmienok, ktoré mu stanovia. Znamenalo by to nečeriť vody politického rybníka, nepredkladať náročné požiadavky, kráčať po vyšliapaných chodníkoch a deliť sa o privilégium účasti na moci.

Ambiciózny Macron preto rozohral nebezpečnú partiu so zámerom vypustiť celý tento kalný rybník a napustiť ho čistou vodou. Znamenalo to bojovať o získanie prinajmenej 289 mandátov potrebných na disponovanie nadpolovičnou väčšinou. Bez nej by ako prezident ostal bez parlamentnej podpory pre svoje reformné plány.

Zvolenie dynamického E. Macrona za najmladšieho prezidenta v dejinách Francúzskej republiky vnieslo na francúzsku politickú scénu svieži vietor. Ten vystrašil