Podľa Lipšica „štát nemá čo v Trestnom zákone vyhlasovať, kde je pravda. Ani pri historických udalostiach. To je môj názor na slobodu prejavu.“ S jeho názorom sa nestotožňuje prakticky celá Európa, poučená historickými udalosťami minulého storočia. Jeho názor je aj v rozpore s tým, čo ustanovil Trestný zákon. A žiaden názor nestojí nad platným právom.
D. Lipšic vyhlasuje, že aj extrémistické názory by mali byť chránené slobodou prejavu, „pokiaľ nepodnecujú násilné správanie“. Hranica prijateľného sa podľa neho končí tam, kde sa začína otvorené podnecovanie k násiliu.
Žitňanskej novela Trestného zákona však vypustila práve zmienku o násilnom spôsobe potláčania základných práv a slobôd pri trestných činoch. Ministerka argumentuje tým, že akékoľvek potláčanie základných práv a slobôd je v demokratickej spoločnosti neprijateľné, takže znak násilia alebo hrozba násilím je nadbytočný.
Právnik Lipšic tvrdí, že „ak začneme extrémistický prejav trestať, urobíme z extrémistov martýrov. Je to skúsenosť 30. rokov v Nemecku. Keď to vtedy nefungovalo, nemá to zmysel ani dnes.“ Historici sa zhodujú, že vtedajšiu Weimarskú republiku ovládli nacisti preto, lebo demokracia sa nebránila.
Svedčí o tom aj výrok Hitlerovho hlavného ideológa Josepha Goebbelsa z roku 1928: „Prišli sme do Ríšskeho snemu, aby sme sa vyzbrojili z arzenálu demokracie jej vlastnými zbraňami. Stali sme sa poslancami Ríšskeho snemu, aby nám weimarská filozofia pomohla zničiť samu seba. Ak je demokracia taká hlúpa, že nám na túto medvediu službu poskytne ešte aj voľné lístky a diéty, je to jej vec.“ Naša vec zasa je, aby sa to nezopakovalo.
