Brániť si firmu dovoľuje vlastníkom ústavná nedotknuteľnosť majetku. Niektorí to však vidia aj ako spôsob na extra zárobok či úsporu. Lenže to, ako to robia, ovplyvňuje reputáciu firmy a časom to cítiť aj v účtovných výkazoch. Ak firma žalobou na svoju banku žiada súd, aby jej zakázal vyplatiť peniaze z bankovej záruky, bráni si peniaze, no zahráva sa so svojím menom. Zákazníci si totiž pri veľkých projektoch pýtajú od dodávateľov bankové záruky preto, aby sa v prípade nespokojnosti dostali k peniazom bez ohľadu na naťahovačky pre samotný projekt. Ak firma pridá k ponuke v tendri záruku od banky, akceptuje, že tento produkt nejako funguje. Ak firma skúsi nabúrať jeho spoľahlivosť, riskuje, že si to jej zákazníci všimnú a zamyslia sa, či chcú s takým dodávateľom riskovať. Toľko o hre, ktorú začali SES Tlmače. Hrajú ju za seba, ale rozširuje sa ďalej.
Ich pokusu dali ešte iný rozmer štyria sudcovia bratislavského okresného súdu, ale aj niektorí ich kolegovia na krajskej a najvyššej justičnej inštancii. Ak podľa nižšieho slovenského súdu možno na požiadanie ohnúť medzinárodne používaný záručný bankový produkt tak, že ten, komu má banka platiť, nedostane právo ani zúčastniť sa na spore o svoje peniaze, majú problém mnohé slovenské firmy. Budú totiž k ponukám v tendroch prikladať bankové garancie, o ktorých bude známe, že ich slovenské súdy spochybnili. Prečo by im mali zákazníci veriť?
Že sa tým ešte vytvára krovie pre nenápadný presun aktív do inej firmy s tým, že pôvodná firma sa môže v budúcnosti zmeniť na vyprázdnenú škrupinu, je prístup k podnikaniu, aký sa na Slovensku, žiaľ, ešte stále dá uplatniť. Že sa lokálny „súdny manažment“, povedomý trebárs z čias konkurzu nováckych NCHZ, používa namiesto násilných riešení z deväťdesiatych rokov, nie je hodné pochvaly. Pretože takto „zvýšená“ latka môže pri dostatočne slabom odpore justície opäť spadnúť.
