Aké boli osudové osmičkové roky

Československá republika bola pre Slovákov prvým vlastným štátnym útvarom. Mníchovská dohoda rozkývala našu dôveru v hodnoty západných demokracií, kým februárový prevrat v roku 1948 nás na dlhé desaťročia zakotvil v socialistickom tábore. Keď sme o dvadsať rokov nato rozmýšľali, ako ho prebudovať podľa seba, vpád sovietskych vojsk nám dal vedieť, že nárok na samostatné rozhodovanie nemáme. A z odchodu Vladimíra Mečiara pred dvadsiatimi rokmi sa Slovensko spamätáva doteraz.

Rok 2018 má zatiaľ šancu ísť oboma smermi: štát sa konečne začína trestne vyrovnávať s korupciou a klientelizmom minulých vlád, zároveň však má problém kriticky sa postaviť k hlbokým problémom súčasnej vládnucej strany. A kým premiér formálne hľadá miesto Slovenska v jadre EÚ, predseda parlamentu chodí bozkávať prsteň autokrata Vladimira Putina.

1918

Prvá republika je už z veľkej časti časom mýtických postáv ako Masaryk či Štefánik a obrov priemyslu, akým bol napríklad Tomáš Baťa. Samotný vznik Československa však nebol samozrejmosťou a nešlo o jednoduchú akciu. Hoci, že pôjdu do „spoločnej štátnosti“, už Česi a Slováci vedeli, potvrdili si to v máji 1918 v Pittsburghu.

Vtedy už veľká vojna (v poradí prvú svetovú z nej spravila až jej nasledovníčka) spela ku koncu. Do bojov sa rok predtým zapojili USA po potopení osobnej lode Lusitania a množstva obchodných lodí a, naopak, vycúval z nej čerstvo narodený Sovietsky zväz po októbrovej revolúcii – a to aj za cenu obrovských územných strát. Cisár František Jozef, ktorý vládol rozľahlej habsburskej monarchii takmer sedemdesiat rokov (symbolicky od revolučného roku 1848), bol už druhý rok po smrti. Že jeho krajina vojnu nezvládne, bolo jasné už dlho. Otázkou bolo, ako sa jeho mocnárstvo rozdelí medzi nástupnícke krajiny.

Československo bolo prvou krajinou bývalej monarchie, ktorá začala používať vlastné bankovky, už od apríla 1919

„Republika v nebezpečnom svete“ nazval svoju knihu o Československu za prezidenta Masaryka český historik Jiří Kovtun. Československo roku 1918 nebolo krajinou, aká sa vykryštalizovala po druhej svetovej vojne. Stále bola národnostne mimoriadne pestrá, čo znamenalo prvé nebezpečenstvo: snahy o autonómiu nemeckého či maďarského obyvateľstva, ktoré nakoniec o dvadsať rokov vyústili do Mníchovskej dohody. V Česku tvorili Nemci celú tretinu obyvateľstva, Maďari na Slovensku zhruba štvrtinu. Celkovo z 13 miliónov obyvateľov tvorili „Čechoslováci“ len necelé dve tretiny obyvateľstva, zvyšok pripadal na ostatné národnosti.

Zdroj: Filip Bandurčin

V budúcom hlavnom meste Slovenska Bratislave boli „Čechoslováci“ až treťou najpočetnejšou skupinou obyvateľstva – po Nemcoch a Maďaroch. Maďarsko sa snažilo pridružiť bohaté obchodné mesto do svojho územia, až vyjednávania ministra zahraničných vecí (a budúceho prezidenta) Edvarda Beneša presvedčili víťazné mocnosti, že Bratislava musí patriť Československu. Jeho súčasťou sa stala až začiatkom roka 1919. V tom čase na Slovensku ešte stále prebiehali potýčky s maďarskými vojskami o územia.

V čom mýty neklamú, je fakt, že sa nová krajina dokázala veľmi rýchlo postaviť na vlastné nohy. V bývalom mocnárstve krajiny stále využívali staré koruny ako svoju menu – Maďarsko i Rakúsko tento fakt zneužívali a tlačili stále nové a nové bankovky, čím spôsobovali v bývalých krajinách infláciu. Československo bolo prvou krajinou bývalej monarchie, ktorá začala používať vlastné bankovky, už od apríla 1919. Oslobodila sa tak spod menovej hrozby, ktorú nemala plne pod kontrolou. Hoci to neznamenalo okamžitú výhru. Krajina nemala peniaze nazvyš a na medzinárodných trhoch si nový, neznámy hráč požičiaval len ťažko, takže deficit musel byť pod kontrolou.

Minister financií Alois Rašín kládol novému kabinetu na srdce, že sú dôležité úsporné opatrenia na všetkých úrovniach. A tak kým veľké mocnosti na parížskych mierových rokovaniach v roku 1918 a 1919 bývali v hoteloch a chodili taxíkmi, československí predstavitelia na bývanie využívali parížskych známych a vozili sa autami spoločne. Dlhodobým výsledkom však bola stabilita meny, rýchlo rastúce hospodárstvo a silné partnerstvo so západnou Európou. Nový štát sa stal jedinou krajinou bývalého Rakúsko-Uhorska, ktorá v roku 1919 spoluzaložila Ligu národov, zárodok budúceho OSN.