Ak vlády neprehodnotia svoje účtovné štandardy, nakoniec môžu zaplatiť vysokú cenu

Verejný sektor má v typickom modernom národnom štáte väčší podiel na ekonomickej aktivite ako ktorýkoľvek iný ekonomický aktér. Vlády kladú prísne požiadavky na súkromné subjekty, aby poskytovali účtovníctvo na základe časového rozlíšenia podľa medzinárodných štandardov finančného výkazníctva (IFRS) alebo všeobecne uznávaných účtovných zásad (GAAP). To predstavuje zostavenie auditovanej súvahy zahŕňajúcej všetky finančné a reálne aktíva a pasíva, ktoré definujú konvenčné čisté imanie.

Dalo by sa predpokladať, že vlády sa držia podobných medzinárodných účtovných štandardov pre verejný sektor. Väčšina vlád však tieto štandardy zďaleka nedosahuje a iba Nový Zéland používa IPSAS ako základ svojho systému finančného riadenia. Namiesto toho sa účty vytvorené verejným sektorom zameriavajú na krátkodobé a strednodobé peňažné toky, hlavným príkladom je deficit rozpočtu verejnej správy, a na podmnožinu zmluvných záväzkov verejného sektora, zvyčajne na jeho hrubý alebo čistý finančný dlh. Tento prístup je veľmi chybný s ďalekosiahlymi dôsledkami pre ekonomický manažment.

Vlády často zakladajú svoje fiškálne pravidlá na úzkych opatreniach týkajúcich sa dlhu a deficitu. Napríklad v Európskej únii sa členské štáty zaväzujú udržať svoje dlhy pod 60 percentami ročného HDP a deficity pod tromi percentami HDP. To nedáva ekonomický zmysel. Merania dlhu zvyčajne ignorujú väčšinu aktív, najmä skutočné komerčné aktíva verejného sektora, a niektoré významné záväzky vrátane súčasnej diskontovanej hodnoty dôchodkových nárokov verejného sektora. A deficitné opatrenia nerozlišujú medzi emisiou dlhu, ktorá financuje bežné výdavky, a deficitmi vynaloženými na financovanie kapitálových výdavkov, ktoré prinášajú budúce peňažné toky.