Obaja mali nadpriemernú podporu v skupine prvovoličov. Jej časti zaimponoval pozlátkový obraz celebritného kandidáta, ktorý pre zvolenie nosil na krku zimný šál, takže ďalší dôvod na jeho podporu už nepotrebovali. Lenže ako upozornili pozornejší analytici, B. Kollár sľúbil aj niečo, čo malo silný ohlas – exekučnú amnestiu pre ľudí, ktorí sa dostali do dlhovej pasce a nemôžu sa z nej dostať. Jeho videovyhlásenie, že ak štát vedel oddlžiť banky alebo Váhostav, „tak teraz musí prísť rad aj na ľudí“, si pozrelo viac osôb, ako mal voličov. Ale medzi týmito dvoma kategóriami určite došlo k prieniku.
Z exit pollu agentúry Focus vieme, že prvovoliči vo veku 18 až 21 rokov najčastejšie volili Kotlebovu stranu. Miera podpory je taká vysoká (22,7 percenta), že ani najväčší nepriateľ adolescentnej mládeže by neriskoval tvrdenie, že všetci ho volili pre fašizoidný profil jeho strany. Štvrtina slovenskej mládeže nemôže byť prokotlebovská len z obdivu k tomu, čo stelesňuje. Vybrali si jeho stranu, lebo politikmi hlavného prúdu pohŕdajú. Mnohí z mladých sa zatiaľ necítia súčasťou väčšinovej spoločnosti a na demokracii vidia len jej odvrátenú tvár. Ako postrehol publicista Samo Marec, svojou voľbou kričia, že sa cítia vyčlenení zo spoločnosti. Faktom je, že hlasnejšie ako voľbou M. Kotlebu to povedať nemohli. Keby hlavný prúd slovenskej politiky, zaneprázdnený sebeckými starosťami, ich hlas opäť prepočul, tak už teraz sa treba báť výsledkov volieb v roku 2020.
Zdroj: Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Netreba si však klamať ani do vlastného vrecka. Okrem tých, ktorí volili Kotlebu napriek tomu alebo bez ohľadu na to, čo stelesňuje, veľa hlasov dostal aj od ľudí, ktorí presne vedia, s čím prichádza a čo ponúka. Nemalá časť z jeho 209-tisícového elektorátu podporuje extrémistické a fašizoidné postoje. Ako napísal britský politológ Tim Haughton, „nie je to len o frustrácii, títo ľudia fakt podporujú ich program“. Tvrdé jadro podporovateľov Ľudovej strany Naše Slovensko nezmení svoje postoje ani vtedy, keď sa politici hlavného prúdu zbavia väčšiny toho, čo im demokraticky a liberálne cítiaca verejnosť vyčíta.
Tak ako celá Európa, aj my máme skúsenosť s tým, k čomu môže dospieť fašizoidné hnutie, ak nenarazí na odpor verejnosti a štátu. Ak sa skutočnosť, že Slovensko nie je právny štát, prejaví aj tým, že nebude bojovať proti podnecovaniu k národnostnej a etnickej nenávisti, nebude eliminovať podporu a propagáciu skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, tak sme na najlepšej ceste k tomu, čím sme už raz prešli.
