Ak sa v Afrike začne vojna o vodu, príde migračné cunami

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) odhaduje vlaňajší globálny počet migrantov, teda ľudí, ktorí opustili svoje domovské krajiny, zhruba na štvrť miliardy. Štatistiky IOM za rok 2016 ešte chýbajú, no dá sa predpokladať, že počet ľudí bez domova presiahne rekordných 244 miliónov z roku 2015.

Taliansko a Malta už tri roky upozorňujú ostatné členské štáty Európskej únie na hrozbu nekontrolovateľnej masovej migrácie z afrického pobrežia Stredozemného mora. V hre je viac než angažovanie arabských severoafrických pobrežných štátov do spolupráce s Bruselom pri budovaní systému riadenej migrácie. Ten sa začal zameriavať najmä na právne-organizačnú stránku prijímania migrantov.

Masový exodus z čierneho svetadielu má však hrubé a hlboké korene a v tých tkvie jadro problému. Siahajú ďaleko na juh, až k rovníku. Od subsahararskej Nigérie pri Atlantiku až po Keňu a Somálsko na pobreží Indického oceánu.

V Afrike sú na ceste za bezpečnejším a dôstojnejším životom desiatky miliónov osôb. Časť uteká pred ozbrojenými konfliktmi, náboženským radikalizmom, terorizmom, prírodnými pohromami, suchom a dezertifikáciou domovského prostredia. Spadá viac-menej do kategórie utečencov na rozdiel od segmentu tzv. hospodárskych migrantov, kam patria Afričania, čo putujú za ľahšími a znesiteľnejšími životnými podmienkami v ďalekej blahobytnej Európe.

Zlievanie oboch kategórií masmigračného prúdenia naprieč severnou Afrikou do afrického migračného veľtoku núti európske krajiny hľadať možnosti, ako zabrániť, aby Afričania opúšťali svoje krajiny v miliónových počtoch. V mnohých prípadoch ide o štáty, ktoré sa vnútorne zrútili alebo sú krajne destabilizované.

Nedostatok vody pre rastúcu populáciu a poľnohospodárstvo vyháňa z afrických krajín milióny ľudí a vyvoláva konflikty medzi štátmi

Česká jazyková mutácia Wikipédie uvádza v prvej dvadsiatke zoznamu dysfunkčných a veľmi nestabilných štátov štrnásť z Afriky. Viaceré ležia v spádovej oblasti Nílu a v severovýchodnom kvadrante Afriky, kde sa stretávajú záujmy tradičných a nastupujúcich veľmocí. Transatlantického Západu a Číny, Indie, Pakistanu, Iránu a arabského sveta. Súťažia o politický vplyv, prístup k nerastnému bohatstvu, rope a plynu a v neposlednom rade o kontrolu nad navigačnými trasami (Suezský kanál, Adenský záliv a Červené more).

Spádovej oblasti Nílu sa popri tom bytostne dotýka konflikt o čoraz vzácnejšiu vodu. Prelína sa všetkými úrovňami mocenskej vertikály. Od veľmocenskej až po kmeňovú a klanovú. Vzťahuje sa na povodie Nílu i jeho vysušené okolie v západnom Egypte, severozápadnom Sudáne, Eritrei, Džibuti, Somálsku, polovice Etiópie a Kene.

Velikášstvo a márnotratnosť Egypta

Každý rok stráca naša planéta v dôsledku sucha a rozširovania púští dvanásť miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy. To odpovedá rozlohe Česka a Slovenska, podotýka informačné centrum OSN v Prahe. Dezertifikácia už dávnejšie vyľudnila rozsiahle územia severnej Afriky a preniká zo Sahary na juh do stepného pásma Sahel.

Šírenie púští, pokles zrážok a padajúce hladiny vôd mimoriadne znepokojujú dva najľudnatejšie štáty severovýchodnej Afriky. Egypt, ktorý má 95 miliónov obyvateľov, a Etiópiu, kde už ich počet presiahol sto miliónov. Oba ležia v spádovej oblasti Nílu. Egypt na jeho dolnom konci, Etiópia na hornom.

Níl je najdlhšou riekou Afriky. Tečie z juhu na sever a vyúsťuje v delte pri egyptskej Alexandrii do Stredozemného mora. Egypt so Sudánom sú existenčne závislí od využívania Nílu ako zdroja pitnej a zavlažovacej vody. Mladý štátny útvar Južný Sudán menej a Etiópia ešte menej.

Odlišná miera potreby využívania vodného i energetického potenciálu Nílu umožnila v roku 1929 Egyptu, ktorý bol vtedy britským protektorátom, aby získal v zmluve o Níle viaceré nadpráva. Poskytovala mu výsadu