Isaac Newton ukázal, že každá akcia má svoju reakciu. Kým vo fyzike ide o reakcie okamžité, v komplexnom ekosystéme sú následky zväčša pomalé a dlhodobé. Platí za ne aj hlavné mesto Slovenska Bratislava.
Trpká vojnová história
Celý príbeh sa začal pred vyše sto rokmi, keď v roku 1896 vo vtedajšom Prešporku postavili rafinériu Apollo. Pre logistické výhody blízkosti železnice a toku Dunaja ju projektovali na jeho ľavom brehu. Prešporok sa vybudovaním rafinérie zaradil medzi dôležité európske centrá spracovania ropy. Ropu dovážal z rôznych kútov sveta, ale aj z Gbiel. Fabrika, ktorá sa rozprestierala v Mlynskej záhrade, dostala meno podľa antického boha slnka Apolóna. No ani grécky boh ju nedokázal ochrániť pred prichádzajúcou skazou.
Druhá svetová vojna, píše sa rok 1943. Taliansko kapitulovalo, čo umožnilo americkým letkám zamerať sa z jeho územia na dôležité infraštruktúrne ciele v oblastiach ovládaných fašistickým Nemeckom. Bratislavská Apolka bola jedným z nich, keď až 80 percent svojej produkcie posielala do Nemecka. Pritom do 16. júna 1944 vládol na Slovensku vo svete zmietanom vojnou nezvyčajný pokoj. V tento deň sa však všetko zmenilo.
Útok na rafinériu bol pre všetkých, najmä samotnú fabriku, neočakávaný. Apolku aj priľahlé okolie zdevastovalo 370 ton bômb. Zahynulo viac ako 100 ľudí a štyri pätiny závodu ostali zničené. Produkcia sa čoskoro čiastočne obnovila, no ďalší kobercový nálet zo septembra budúcu produkciu závodu zdecimoval už navždy. Po prvej bratislavskej rafinérii ostala ťarcha v podobe pôdy zamorenej ropnými látkami.
Socialistická ilúzia
Aktíva Apolky už v roku 1946 znárodnili a o tri roky rozdelili medzi novovzniknuté firmy Slovnaft a Benzinol. Z potreby petrochemického priemyslu vo vznikajúcej socialistickej ekonomike vznikol nový závod Slovnaft v oblasti Vlčieho hrdla v roku 1956 po tom, ako si Československo zabezpečilo dodávky ropy zo Sovietskeho zväzu. Pár rokov nato sa k bránam závodu dotiahol ropovod Družba. Ale ekologický čierny Peter sa odovzdal ďalej a problémy s kontamináciou podzemnej vody pod Bratislavou pokračovali.
Jedinou prioritou komunistickej vlády sa stalo plnenie päťročných plánov a rýchle budovanie socialistických vymožeností. Ekológia za socializmu nehrala takmer žiadnu rolu. Postupne vznikal problém, ktorý bublal roky pod povrchom. Naplno eskaloval začiatkom sedemdesiatych rokov, keď bratislavská voda začala zrazu smrdieť. Chlórovanie už nestačilo. Dôvod sa ukázal ako pomerne triviálny. Len tri kilometre od Slovnaftu vybudovali druhý vodný zdroj Podunajské Biskupice, ktorý zásoboval pitnou vodou celú východnú časť mesta. Slovnaft ležal na samom začiatku Žitného ostrova a únikmi ropných látok začal ohrozovať obrovské zásoby kvalitnej pitnej vody nielen pre Bratislavu. Úniky začali byť masívnym problémom.
Nešťastné umiestnenie
Umiestnenie nového Slovnaftu vo Vlčom hrdle bolo vskutku nešťastné. Nová rafinéria ležala presne na meandri Dunaja, kde sa tok vody opieral do brehu plnou silou. Jeho podzemný tok prúdil popod Slovnaft do Podunajských Biskupíc. Práve tam, hneď za fabrikou, sa nachádzal nový zdroj pitnej vody, ktorej čerpanie urýchľovalo prúdenie spodnej vody pod Slovnaftom. Rýchlosť toku podzemnej vody, ktorá bežne prúdi rýchlosťou tri až päť kilometrov za dekádu, sa zvýšila a nahromadené ropné látky sa začali roznášať smerom do Žitného ostrova. Problém sa nedal ututlať a úrady museli zasiahnuť.
Pritom prvé kontaminácie v komplexe novej rafinérie zistili už v roku 1954. O 11 rokov neskôr v studniach v Podunajských Biskupiciach a v roku 1966 aj v druhom vodnom zdroji. Trvalo pritom ďalších päť rokov, kým sa problém začal riešiť.
Znečistenie podzemných vôd dosiahlo také rozmery, že vodný zdroj Podunajské Biskupice museli odstaviť. Bratislava prišla o prietokovú kapacitu 1 200 litrov za sekundu. Jej východná časť ostala osem dlhých mesiacov bez pitnej vody a 160-tisíc obyvateľov museli vodou zásobovať cisterny. Rok trvalo, kým spustili náhradný zdroj pitnej vody Kalinka, a až sedem rokov, kým vybudovali ochranu podzemných vôd a zastavili znečistenie Žitného ostrova. Odborníci sa rozhodli využiť hydraulickú clonu. To sa nakoniec ukázalo ako výborné riešenie, ktoré funguje až do súčasných čias.
Hydraulická ochrana
Žitný ostov je ohraničený Dunajom, Malým Dunajom a Váhom, pod plochou tisícštyristo štvorcových kilometrov sa nachádza zásobáreň pitnej vody pre veľké množstvo ľudí. Túto podzemnú vodu zásobuje najmä Dunaj, ktorý do nej prispieva objemom až osemtisíc litrov vody za sekundu. Voda sa filtruje cez štrky, piesky a ďalšie sedimenty, ktoré sem na skalnatý podklad priplavila rieka.
Niekde je mocnosť usadenín iba desať metrov, inde aj stovky metrov. Práve v oblasti Podunajských Biskupíc dosahuje iba 20 až 25 metrov. Pritom zväčša už dva až sedem metrov pod povrchom sa objavuje podzemná voda. Podzemná voda na Žitnom ostrove je tak veľmi blízko povrchu a je preto výrazne náchylná na znečistenie. Keďže petrochemická továreň za socializmu vôbec nebrala ohľad na akékoľvek znečistenie, podzemná voda Žitného ostrova sa začala častými priesakmi ropných látok výrazne znečisťovať. Pred tým, ako vznikla hydraulická ochrana, bol rozsah znečistenia voľnými ropnými látkami na hladine podzemnej vody viac ako štyri štvorcové kilometre. Rozsah znečistenia rozpustenými a emulgovanými ropnými látkami bol ešte štyrikrát väčší.
Za socializmu vznikla situácia, keď jedna fabrika dokázala ohroziť pitnú vodu pre milióny ľudí. Ukázalo sa, že v Bratislave sú také fabriky dve. Pri Slovnafte sa však našlo pomerne rýchle a účinné riešenie, ktoré nielen zabránilo ďalšiemu znečisťovaniu životného prostredia, ale dokázalo sanovať z horninového prostredia aj ropné látky, ktoré sa tam akumulovali počas predchádzajúcich dekád. Týmto riešením sa stal systém hydraulickej ochrany podzemných vôd (HOPV).
HOPV je sústava hydraulických vrtov, ktorých cieľom je upraviť prirodzené prúdenie podzemnej vody zo severozápadu na juhovýchod. Sanačný hydraulický vrt sa skladá z dvoch čerpacích systémov. Hlbší má za cieľ vytvárať čerpaním podzemnej vody hydraulický depresný kužeľ v okolí vrtu. Ropné látky, ktoré sa v horninovom prostredí nachádzajú, sú ľahšie ako voda, stečú na hladinu podzemnej vody a následne plávajú na jej hladine. Naklonením vodnej hladiny k vrtu vzniká stav akumulácie hrubšej mocnosti ropných látok, ktoré z vrtu odčerpáva druhé čerpadlo umiestnené pri hladine podzemnej vody. Jeho úlohou je odčerpávať akumulované ropné látky.
Systém, ktorý funguje pri jednom vrte, funguje ešte lepšie pri desiatkach vrtov, kde prekrývaním jednotlivých depresných kužeľov vzniká veľkoplošná depresia. V areáli bratislavskej rafinérie sa aktuálne prevádzkuje 73 čerpacích vrtov, vytvárajúcich pod jeho územím veľkoplošnú hydraulickú depresiu, ktorá znižuje výšku hladiny podzemnej vody pod areálom rafinérie. Tento efekt zabraňuje šíreniu ropných látok smerom do Žitného ostrova. Po sprevádzkovaní systému sa nielen prestalo znečisťovať okolie, ale výrazne sa znížila aj toxicita celej oblasti. V roku 1990 sa voľné ropné látky nachádzali už iba pod areálom Slovnaftu na ploche menšej ako dva štvorcové kilometre.
Štruktúra systému
Nosnou časťou HOPV sa stalo 21 vrtov na celej východnej strane rafinérie. Ide o širokoprofilové vrty, ktoré sú hlavným zdrojom vytvárania hydraulickej depresie. Okrem nich sú v areáli rozmiestnené ďalšie desiatky sólo vrtov, ktorých hlavnou úlohou je odčerpávať ropné látky na miestach najväčšieho znečistenia. Mobilnosť osadenia čerpacou technikou umožňuje rafinérii flexibilne reagovať na prípadné problematické situácie.
Okrem čerpacích vrtov je systém HOPV tvorený aj tromi kontrolnými systémami. Situáciu na území 80 štvorcových kilometrov monitoruje takmer 700 kontrolných vrtov, ktorých cieľom je detegovať potenciálny únik ropných látok smerom k Žitnému ostrovu. Absencia akéhokoľvek množstva toxických látok v týchto kontrolných vrtoch naznačuje, že systém hydraulickej clony splnil svoj cieľ a poradil si s problémom kontaminácie vôd Žitného ostrova z bratislavskej rafinérie.
Ročne Slovnaft prečerpá systémom HOPV cca 30 miliónov kubických metrov vody. Z toho tretinu použije na vlastné chladenie. Podľa udávaných údajov je účinnosť odstraňovania ropných látok z vody viac ako 99,7 percenta. Upravená voda prúdi naspäť do Dunaja a Malého Dunaja. Slovnaft však nevyužíva iba vyčerpanú vodu, ale aj vyčerpané ropné látky. Ročne z podzemných vôd pod areálom získa milión litrov ropných látok, ktoré putujú späť do výroby. Náklady na fungovanie systému sa pohybujú v miliónoch eur, keďže sa oň starajú desiatky pracovníkov a neustále si vyžaduje nové investície. Napríklad aj preto, že hladina podzemných vôd Žitného ostrova nie je konštantná.
Budúcnosť
Čo čaká ochranu podzemných vôd
Výška podzemných vôd sa mení viac, ako by bolo žiaduce. Najprv to bolo Gabčíkovo, ktoré ju pomerne výrazne zvýšilo, čím spôsobilo vtedy 20-ročnému systému HOPV nemalé starosti. Tým, že hladina vody stúpla, bolo potrebné prestaviť množstvo technológie vo vrtoch, pretože čerpadlá a regulačné zariadenia majú iba limitovaný rozsah funkčnosti. Po dvoch dekádach sa ukázalo, že tento problém je iba dočasný. Hladina podzemnej vody na Žitnom ostrove z dlhodobého hľadiska klesá, momentálne dosahuje na úrovni Podunajských Biskupíc hodnoty spred dokončenia Vodného diela Gabčíkovo. Slovnaft sa dostáva pred podobný problém ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ibaže v obrátenom garde.
Pokles hladiny podzemných vôd môže mať dlhodobejší charakter, určovaný jednak zmenou objemu toku Dunaja, jednak zanášaním jeho brehov, čo znižuje infiltráciu jeho toku do podzemných vôd. Pritom je to štát, respektíve Slovenský vodohospodársky podnik, ktorý je zodpovedný za správu vodných zdrojov v krajine. Bratislavská rafinéria preto môže už čoskoro čeliť novým výzvam. A novým investíciám. Systém HOPV dokázal a pri správnom prevádzkovaní ďalej dokáže následky historickej ekologickej nedbanlivosti eliminovať. Pri ostatných ekologických záťažiach, ani tých bratislavských, sa to však podariť nemusí. No pre mnoho ďalších môže slúžiť ako zdroj inšpirácie. (ri)
Projekt týždenníka TREND Environmentálne záťaže mohol vzniknúť aj vďaka podpore Penta Investments.
