Aj Barma má svojho Havla

Ústavná stopka

Dlhý a kľukatý životný príbeh Aun Schan Su Ťij by sa dal „po havlovsky“ nazvať aj „Z disidentky prezidentka“, keby jej barmská ústava nezakazovala stať sa hlavou tejto juhoázijskej krajiny. Hoci sa tam narodila, vyrástla a cudzincami neboli ani jej rodičia. Lenže si za muža vzala Angličana a dopustila sa aj ďalšieho „nevlasteneckého činu“, keď dovolila, aby sa jej dvaja synovia, ktorých porodila vo Veľkej Británii, stali poddanými jej Veličenstva Alžbety Druhej.

Cudzie občianstvo (nebohého) manžela a synov poskytlo barmskej vojenskej junte pred siedmimi rokmi zámienku, aby v zrežírovanom referende nechala schváliť novú ústavu. Jej cieľom bolo podkopať politické ambície nepokoriteľnej rebelky. Barmská vládnuca generalita nechala do článku 59 F zapracovať klauzulu, ktorá osobám s rodinnými príslušníkmi s cudzou štátnou príslušnosťou zakazuje kandidovať na prezidentský úrad.

Su Ťij si z toho po presvedčivej výhre v parlamentných voľbách ťažkú hlavu nerobí. Poslanci Národnej ligy pre demokraciu (NLD), ktorú založila v septembri 1988, budú mať v 664-člennom zákonodarnom zbore nadpolovičných 348 kresiel a ovplyvnia na jar voľbu prezidenta. „Nejakého nájdeme,“ zverila sa ich šéfka spravodajcovi BBC.

Ako dodala, ako vodkyňa víťaznej strany bude prijímať všetky závažné rozhodnutia pre ďalšie smerovanie krajiny. Armádni velitelia, prezident Thein Sein a najvyšší parlamentní činitelia – všetci sľubujú novej silnej žene Mjanmarskej zväzovej republiky aktívnu spoluprácu v záujme hladkého prechodu k demokracii.

Náhodným slovenským pozorovateľom výmeny garnitúr v Barme môže poklonkovanie, silené úsmevy, spotené čelá a kŕčovité pohyby doterajších vladárov v zle ušitých oblekoch pripomínať česko-slovenských komunistických potentátov na rokovaniach s Václavom Havlom a jeho Občianskym fórom tesne po zamatovej revolúcii na sklonku roku 1989.

Pre dvojtretinovú väčšinu barmského obyvateľstva, ktorá pozostáva zo šiestich národných etnických rás používajúcich barmčinu ako úradný jazyk, je zamatový prechod od diktatúry k demokracii predmetom národnej hrdosti. Pripomínajú väčšinu Slovákov a Čechov z novembra-decembra ’89 ochotných nestavať šibenice a urobiť hrubú čiaru za minulosťou.

Beh na dlhé trate

Su Ťij od počiatku disidentskej činnosti hlásala zásadu nenásilného odporu a nikdy od nej neodstúpila. Inšpirovala sa hnutím, ktoré v susednej Indii viedol legendárny Mahátma Gándhí proti britskému koloniálnemu útlaku. Aj preto možno o nej hovoriť ako o disidentke, a nie revolucionárke.

Na vedenie moderného nenásilného politického boja proti domácej totalite na havlovský spôsob bola skvele pripravená. Pustila sa do neho po návrate z dlhoročného pobytu v Británii a USA, kde si podávala ruky so smotánkou a mocnými tohto sveta. Jej spoluobčanom, ktorým chcela po prílete do vlasti v marci 1988 pomáhať pri demokratizovaní Barmy, však pripadal hodnotový svet liberálnej demokracie vzdialený a cudzí.

Zmierila sa preto so skutočnosťou, že politickému zápasu proti vojenskej diktatúre musí obetovať kus života. Bolo jej jasné, že cesta k demokracii bude pre Barmu, ktorá sa premenovala na Mjanmarsko, dlhá a kľukatá. Chápala, že premeniť vojenskú diktatúru a korupčno-klientelistickú mašinériu, ktorú splodil spočiatku revolučný socialistický režim po prevrate v marci 1962, na ako-tak funkčný hospodársko-politický systém, bude beh na dlhé trate.

Na rozhraní rokov 2015-2016 Su Ťij dobre vie, že demokracia to v Barme nebude mať jednoduché. Tamojšia generalita zmenou ústavy pred siedmimi rokmi iniciovala transformačný proces. Pripomínal ťažkopádne obdobie perestrojky v Sovietskom zväze alebo Československu, keď sa odumierajúce režimy pokúsili kontrolovaným spôsobom otvoriť ekonomiku súkromným iniciatívam a vdýchnuť život sebe blízkej oligarchii a oligarchom.

Jeden z dôvodov, prečo Su Ťij nechce ako nastávajúca ministerská predsedníčka dopustiť sformovanie druhého mocenského centra v osobe budúceho barmského prezidenta, je