Miesto stretnutia sme dohodli my, redaktori TRENDU, nie jeden z hlavných predstaviteľov bratislavskej „kaviarne“, čoraz častejšie zosmiešňovanej s argumentom, že vraj intelektuáli toho veľa neurobia...
Rozhovor o slovenskej spoločnosti, kultúre, postavení a úlohe intelektuálov a úrovni verejnej diskusie sme mali v dlhodobejšom pláne v rámci našej rubriky Čo ďalej s krajinou. Výber respondenta bol prirodzený. Slovensko dnes nemá mnoho hlasnejšie sa prejavujúcich ľudí, ktorí by svojím verejným pôsobením stáli v prvom rade v boji proti narastajúcemu radikalizmu a extrémizmu. M. Havran medzi tú hŕstku jednotlivcov patrí.
V rozhovore s M. Havranom zaznieva viacero dôležitých posolstiev pre túto dobu. Napríklad že nie je normálne, ak je človek ostrakizovaný za to, že ho rodičia poslali študovať alebo sa o svoje miesto v spoločnosti pričinil vlastným snažením.
Že ako krajina a jej občania by sme si konečne mali začať veriť a porovnávať sa so štátmi, ktoré sú desiatky až stovky rokov pred nami. Pretože krajina a ľudia bez ambícií nieže nenapredujú, ale stávajú sa priemerom odsúdeným na postupné zabudnutie.
Preto je budovanie funkčného štátu nevyhnutnosť, ale na ozdravenie spoločnosti a zahnanie fašizmu do kúta ešte ani to nestačí. Pretože na Slovensku zatiaľ nedokážeme fungovať ako naozajstná spoločnosť.
Nebýva zvykom, že rozhovoru čísla venujeme aj editoriál. V tomto prípade sme sa tak rozhodli, pretože si uvedomujeme vážnosť situácie a kontext, v ktorom zaznievajú slová Michala Havrana a ďalších zodpovedných intelektuálov.
V čase, keď sa fašizmus a extrémizmus všetkého druhu začínajú dostávať do hlavného prúdu politiky, vedenia verejnej diskusie a spoločenského myslenia, je potrebné sa otvorene postaviť na správnu stranu. S veľavravným posolstvom: Sme Európania, tak sa podľa toho aj správajme.
