Psychologička Julie Shawová, ktorá sa na Univerzite London South Bank zaoberá kriminalistikou, ide ešte ďalej. Pripravila experiment s cieľom presvedčiť bezúhonných mladých ľudí, že počas dospievania spáchali trestný čin. Výsledok ju samotnú prekvapil: z tridsiatich dobrovoľníkov sa „priznalo“ dvadsaťjeden, teda sedemdesiat percent. Išlo o pestrú škálu priestupkov – od krádeží až po agresívne útoky, ozbrojené i neozbrojené. „Bolo obdivuhodné, ako ľahko to išlo,“ uvádza J. Shawová pre nemecký magazín Spiegel.
Martin Gronský a Iveta Bačíková potvrdzujú, že pamäť je náchylná na poruchy. Zdroj: Miroslava Spodniaková
Hry s klamstvom
Prelomový experiment sa uskutočnil na kanadskej Univerzity of British Columbia. Účastníci ho brali ako nevinnú hru, pri ktorej sa majú rozpamätať na potlačené spomienky. Spočiatku sa obvineniam bránili. Ale J. Shawová im postupne priateľsky dávkovala informácie – výpovede rodičov, ktoré urobili na polícii, keďže priestupky mali spáchať vo veku medzi 11 až 15 rokmi. Napokon účastníci zneisteli a nadobudli podozrenie, že zlú spomienku len potlačili. A postupne si začali „spomínať“ – vykreslili množstvo detailov o čine.
V mozgoch účastníkov sa vytvorili falošné spomienky. Vedci sa mechanizmom ich vzniku zaoberajú už od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Postupne došli k záveru, že pamäť nie je stvorená na perfektné vyobrazenie minulosti, evolúcia ju stvorila predovšetkým na uchovávanie skúseností a učenie. Výhodu má ten, kto si dokáže uložiť a osvojiť, kde sú vhodné miesta na lov alebo ako pestovať obilie. Konkrétna spomienka na deň, ktorý sa odohral pred štyrmi rokmi, má z tohto hľadiska len malé využitie. Pamäť tak nie je zaprataným múzeom, ale flexibilným prostriedkom na učenie a zvládanie každodenných situácií.
Mozog len improvizuje
Pamäť nie je stvorená na perfektné vyobrazenie minulosti, evolúcia ju stvorila predovšetkým na uchovávanie skúseností a učenie
Laici si pamäť predstavujú ako film. V horšom prípade poškriabaný a vyblednutý, ale v podstate vždy pripravený na prehratie. Mozog však nepracuje ako kamera, ktorá zachytí scénu úplne. Zaznamenáva len ľahko zapamätateľné fragmenty — hluk pri zrážke áut, výrazné nálepky na športovom aute, čvirikajúceho vtáka, ktorý vydesený uletel.
Všetky tieto dojmy sa ukryjú do rôznych oblastí mozgu. A ak si chce človek niečo vybaviť, fragmenty sa pospájajú s tým, čo už bolo v mozgu uložené: ako vyzerá spievajúci vták, škripot bŕzd zo znelky relácie Pozor zákruta, typická dopravná nehoda, stokrát „zažitá“ v kine. Existujúce medzery vyplní predstavivosť a dosadí falošnú spomienku.
Spomienky sa preto časom menia. Po každom vyvolaní sa zapamätajú nanovo a obnovené nastúpia na miesto starých, pričom sa do nich vkradnú nové informácie. Na obsah spomienok majú výrazný vplyv blízki ľudia. Skoro každý rozhovor o minulosti zmení ich obsah. A ľudia o svojich životoch, rôznych udalostiach a starých časoch rozprávajú prakticky neustále. Čo nevie jeden, doplní druhý a tretí to skoriguje. Vedci tušia, že falošné spomienky sa šíria ako vírusy aj sociálnymi sieťami, no tento fenomén je zatiaľ príliš mladý, aby poskytol relevantné dáta.
Neporiadok v hlave
Ani neuroveda so svojimi hi-tech zobrazovacími nástrojmi nedokáže odlíšiť falošné spomienky od reálnych. Zatiaľ len ukázala, akým spôsobom mozog majstrovsky improvizuje.
Americký neurológ Roberto Cabeza z Dukeovej univerzity s kórejským kolegom Hongkeunom Kimom merali magnetickou rezonanciou prietok krvi jednotlivými oblasťami mozgu. Zistili, že pri vybavovaní spomienok pracujú iné mozgové centrá.
Pri správnej odpovedi sa dobrovoľníkom aktivovala časť mozgu zvaná hipokampus, ktorá hrá kľúčovú rolu pri ukladaní informácie do pamäti. Naopak, pri falošných spomienkach sa zapína centrum v oblasti temena, prostredníctvom ktorého ľudia vnímajú podvedomé udalosti, osoby a predmety. Aktivuje sa vo chvíli, keď máme pocit, že niečo poznáme, ale nevieme si vybaviť detaily.
A teraz príde to najzaujímavejšie. Falošné spomienky sú niekedy veľmi komplexné a človek si pri nich vybavuje aj fiktívne detaily. Nielenže má pocit, že toho človeka pozná, ale dokonca si „spomenie“, že sa volá napríklad Peter a chodili spolu do základnej školy. Nič z toho však nie je pravda a ani magnetická rezonancia nezistí, že si mozog vymýšľa. Pre fiktívne detaily, ktoré obohacujú falošnú spomienku, totiž siahne do hipokampusu a úplne ho pritom aktivuje.
Priznanie (ne)vinného
„Tieto objavy ma neprekvapujú, vieme, aká je pamäť náchylná na poruchy,“ potvrdzuje forenzný psychológ Martin Gronský z Akadémie Policajného zboru SR. Vyšetrovatelia, prokurátori i sudcovia musia rátať s možnosťou, že najmä duševne labilnejší a sugestibilnejší ľudia budú pod tlakom pochybovať o svojich tvrdeniach, až sa priznajú k trestnému činu, ktorý nespáchali. Úlohou právneho systému je okrem iného zabrániť, aby trestné konanie ovplyvnili falošné spomienky.
Štatistiky zo Spojených štátov však hovoria čosi iné. Projekt neviny (Innocence Project) eviduje 343 neoprávnene odsúdených, niektorých aj na trest smrti. Ich nevinu potvrdili testy DNA. Napriek tomu sa až 25 percent odsúdených k zločinu priznalo, pričom 70 percent nesprávnych rozsudkov sa opieralo aj o nepravdivé svedecké výpovede.
„V anglosaskom systéme práva nemožno takéto omyly vylúčiť. Americkí vyšetrovatelia môžu na podozrivých vyvíjať psychologický nátlak, predstierať dôkazy či používať ďalšie triky. Vychádza sa z predpokladu, že obvinený vie, čo urobil, a neprizná sa k zločinu, ktorý nespáchal. Lenže labilnejší ľudia môžu tomuto masírovaniu podľahnúť,“ vysvetľuje Iveta Bačíková, ktorá študentom Policajnej akadémie prednáša metódy získavania informácií vrátane výsluchu.
Európa je iná
V európskom práve je takýto prístup neprípustný – vyšetrovateľom zakazuje klamať. Navyše systém je nastavený tak, aby psychický nátlak vyšetrovateľom nepomohol. Na rozdiel od amerického práva sa na priznanie v afekte alebo vo vypätej situácii neprihliada. „V súdnom konaní možno uplatniť len výpoveď, ktorú človek urobí po formálnom obvinení z trestného činu. Znamená to, že obsah predchádzajúcich zápisníc sa neberie do úvahy, nech by narozprával čokoľvek. To prakticky vylučuje možnosť, aby sa človek priznal k niečomu, čo neurobil,“ hovorí I. Bačíková.
Občas sa také prípady vyskytnú. Nesúvisia však s pamäťou, ale s potrebou chrániť blízkeho človeka. Napríklad otec sa prizná k činu syna, ktorý má pred sebou dobrú budúcnosť. „Pointou výsluchu však nie je len priznanie podozrivého. Musí presne opísať, ako čin spáchal, aké boli podmienky, ako vyzeralo miesto činu. To sa overuje a musí do seba zapadať. Vyšetrovateľovi by v tomto prípade celkom isto niečo nesedelo, chýbala by informačná sýtosť výpovede,“ pripomína I. Bačíková.
Problém so svedkami
Napriek tomu pamäť komplikuje veľa vecí. „Obete násilných trestných činov si zážitok pamätajú pomerne dobre, hoci v snahe o potlačenie traumy si môžu niektoré detaily upraviť. Horšie je to s obeťami majetkovej trestnej činnosti. Tie človeka až tak nezasiahnu, okrem prípadov, keď ich ekonomicky úplne zničili,“ tvrdí I. Bačíková.
Pomerne nevierohodné dokážu byť výpovede svedkov. Policajti musia rátať s tým, že svoje príbehy radi „naprávajú“, aby vyzneli logickejšie. Občas sa nechávajú viesť tým, čo chce poslucháč počuť. Netrpezlivé „Ale veď ste predsa museli niečo vidieť!“ tak môže viesť k fabulovaniu. Nepravdivé môžu byť aj výpovede svedkov, ktorí skutok nevideli, ale iba počuli. Ide napríklad o „svedkov hluku“ – pamätajú si veci, ktoré nezažili. Napríklad chodec, čo začuje rachot. Otočí sa a vidí v sebe zakliesnené autá. V jeho hlave vznikne akási typická predstava priebehu situácie a nik ho neodhovorí, že náraz nevidel na vlastné oči.
Pomerne rizikové sú aj výpovede upravené na základe informácií z okolia. Ak médiá analyzujú rôzne verzie, ako mohlo dôjsť k zločinu, do spomienok svedkov sa vpletú udalosti, ktoré reálne nezažili, len počuli. Nepridáva ani naťahovanie času pri súdnych prieťahoch. Nejde len o prirodzené zabúdanie. „Svedkovia vo svojom prostredí udalosť rozoberajú so známymi. Stačí otázka: Si si istý, že sa to naozaj tak stalo? Začnú pochybnosti a nová verzia je na svete. Po troch až piatich rokoch môže byť svedok nevierohodný,“ uzatvára I. Bačíková.
Partneri TREND Špeciálu Právo a advokácia 2016:
