Abcházske pozlátky: Lacná dovolenka, kde cudzincov nosia na rukách

Po pomerne zachovaných cestách jazdia samé luxusné vozidlá. Mercedesy míňajú Audi, BMW či terénne Toyoty. Spočiatku som na pochybách, či sa skutočne nachádzam v Abcházskej republike.

Mimochodom, v tej, o ktorej som sa pred cestou dočítala, že pred necelou tridsiatkou rokov po uliciach pochodovali ozbrojení vojaci a domáci muži bránili vlasť doslova holými rukami. V tej, v ktorej plat štátneho zamestnanca neprekročí dvesto eur a nezamestnanosť sa šplhá k tridsiatim percentám.

Kontrast medzi ošarpanými budovami a prestížnymi značkami mi akosi nejde dokopy. Stačí si však sadnúť do jedného z áut a je mi jasné, že šofér, ktorý sedí vedľa, je minimálne piaty majiteľ tejto štvorkolesovej haraburdy.

Pre vojnu falšovali doklady

„Abcházci sa radi ukazujú. Predbiehajú sa, kto má lepšie a väčšie auto, rozľahlejší dom. V skutočnosti sú všetky vozidlá značne ojazdené. Aj to moje je z tejto kategórie. Tento zvyk pramení asi z našej minulosti, keď sme boli utláčaní, nemali sme nič a až v roku 1993 sme porazili okupačnú armádu Gruzínska.

Aj môj otec George tak ako ďalší iní otcovia, bratia i manželia dobrovoľne pomáhal svojej krajine. Každý ho poznal ako špičkového degustátora čaju. Často cestoval do zahraničia a mal veľmi dobré meno v dnešnom Rusku i v Indii. Počas vojnového konfliktu minul všetky zarobené peniaze, ktoré mali byť pre našu rodinu, na nákup zbraní. Keďže bol v pokročilom veku, nepovolali ho do bojov, napriek tomu sa na nich dobrovoľne zúčastnil.

To sa mu stalo osudným. Trafila ho guľka, keď šoféroval tank,“ opisuje krušné chvíle tridsaťročná Naala Basariová, špecialistka na vonkajšie vzťahy a investičné oddelenie Obchodnej a priemyselnej komory Abcházskej republiky. Falšovať doklady a uvádzať si vyšší vek v tom čase nebolo pre chlapcov nič výnimočné. Štrnásťroční tínedžeri boli ochotní na to minúť aj posledné peniaze, ktoré vyžobrali od rodičov, aby mohli bojovať a pomáhať.