1968: Minulosť, ktorú si treba dobre pamätať. Nie ako Danko a Gašparovič

Od januára 1968, keď stalinistu Antonína Novotného vystriedal v najdôležitejšej straníckej funkcii Alexander Dubček, silnelo v komunistickej strane, ktorá totalitne ovládala spoločnosť, presvedčenie, že ekonomické reformy a občianske i politické slobody sa môžu uplatniť aj v rámci socializmu.

Predstava, že je možné pokojnou a nenásilnou cestou dospieť k demokratickému socializmu, ktorý akceptuje nezávislé inštitúcie a bude rešpektovať individuálne práva a slobody, sa masovo rozšírila aj v spoločnosti. Heslo „socializmus s ľudskou tvárou“ nebolo iba rétorické cvičenie, ale predstavovalo nádej, ktorej veľká časť verejnosti úprimne uverila.

Pozrite si veľkú galériu z augusta 1968

V komunistickej strane, ktorá sa po roku 1948 dopustila mnohých stalinistických zločinov, začali v tom čase udávať tón reformátori, ktorí boli presvedčení, že dokážu transformovať spoločnosť tak, že pri tom strana nepríde o moc. Preto v máji 1968 pripustili, aby de facto prestala fungovať cenzúra, a na začatku júna ju zrušili aj oficiálne. Vzápätí prišiel oznam, že z Československa, ktoré sa od roku 1960 označovalo za socialistickú republiku, bude federácia.

K týmto dvom predstavám sa pridala aj tretia. A. Dubček a ďalší reformátori sa domnievali, že ak česko-slovenská federácia zostane socialistická, ak zostane verným spojencom v rámci Varšavskej zmluvy, tak Moskva nebude mať dôvod, aby zasiahla vojensky, ako to urobila v roku 1956 v Maďarsku.

Udalosti z augusta 1968 i to, čo nasledovalo po ňom, ukázali, že všetky tri predstavy boli iba dobovými ilúziami.