Ide o diaľkový pochod pre širokú verejnosť, jeden z najpopulárnejších v Škandinávii, a spolu s nami sa ho zúčastnilo 2 300 turistov z tridsiatich rôznych krajín. Trasa má 110 km, vedie lokalitami mimo akýchkoľvek ciest, len po turistických chodníkoch, bez mobilného signálu. Účastníci ju prejdú za tri až sedem dní, my sme ju zvládli za päť.
Ten istý výhľad
Štartujeme v dedinke Nikkaluokta s prvou skupinou. Účastníci vyrážajú postupne v skupinkách asi po 500 ľudí v dlhých odstupoch. Dostávame mapu a zošit, kam budeme zbierať pečiatky na kontrolných staniciach.
Počasie je krásne, na Škandináviu neobvykle horúce. Prvá časť pochodu vedie monotónnym lesíkom mladých briez. Po piatich kilometroch prichádzame k jazeru Ladtojaure. Obdivujeme krásnu scenériu jazera s tyrkysovou ľadovcovou vodou, ktoré obkolesujú hory. Pokračujeme pomerne nezáživným terénom a začíname si všímať jedno zo špecifík miestnej prírody. Človek má hodiny ten istý výhľad. Trávnatá hora, ktorá sa začínala pri štarte, sa ťahá stále popri nás, chrbát rovný ako podľa pravítka. Sem-tam cestu spestria drevené lávky cez močaristú pôdu. Hmyzu je však menej, než sme očakávali.
Neskôr sa blížime ku skalnej stene, ktorá trochu oživuje scenériu. Po jej obídení už vidíme náš kontrolný bod Kebnekaise Mountain Lodge. Je to horská chata s ďalšími menšími bungalovmi, neslúžia však na ubytovanie pre účastníkov treku. Iba ak by ste ho išli individuálne v inom čase. Obvykle tu prespávajú najmä tí, čo chcú vystúpiť na Kebnekaise – najvyššiu horu Švédska. Meria 2 111 m, má dva vrcholy. Južný je vyšší, pokrytý jediným švédskym vrcholovým ľadovcom.
Okolo chaty je dosť rušno, a tak ešte pokračujeme údolím cez krásny kaňon s tyrkysovou vodou a potom mierne stúpame. Kráčame po tiahlom kopčeku, vyzdobenom malými skalkami a balvanmi. Napokon prídeme k potoku medzi dvoma štítmi, kde sa rozhodneme prenocovať. Voda sa dá piť bez dezinfekcie a potokov je tu veľa, takže so sebou netreba vláčiť veľké zásoby.
Zdroj: Soňa Mäkka
Stmievanie aj svitanie zároveň
Druhý deň pokračujeme úzkym horským údolím, najprv popri potoku, neskôr jazierkach. Pasú sa tu soby. Minieme jeden z mála smerovníkov a onedlho sme nad nádherným dlhým jazerom Lasajaure. Za ním sa nám otvára krásny výhľad na rozľahlé údolie s domčekmi osady Singistugorna na brehu rieky Tjäktjajakka. V domčekoch bývajú sezónne príslušníci pôvodného národa Sami. Časť z nich stále žije nomádskym spôsobom a pasením stád sobov. Je tu turistická chata Singi Mountain Hut. Robíme si pauzu. Organizátori rozdávajú miestnu špecialitu, placku so zemiakovou kašou, plátkami mäsa a džemom. Chutí to skvele.
Pokračujeme na sever, pomaly vystúpime do nízkeho sedielka a širokým údolím sa presúvame k ďalšiemu kontrolnému bodu. Táto časť je trochu úmorná, výhľady stále tie isté, terén zvlnený, takže stále stúpame a klesáme, síce mierne, ale niekoľko hodín. Napokon prekračujeme pomocou niekoľkých mostíkov sústavu drobných potokov, míňame ďalšie plieska a konečne sme v kontrolnom bode Sälkastugorna. Je tu aj obchod, kde sa dá dokúpiť jedlo či plyn.
Staviame stan pod chatou pri brehu riečky. V noci okolo druhej vykuknem von a vidím zaujímavú oblohu, na jednej strane ešte ako po západe, na druhej už ako pred východom slnka. Skutočné noci tu v auguste ešte nie sú.
Zdroj: Soňa Mäkka
Problém chodiť po rovine
Tretie ráno vyrážame s vedomím, že máme pred sebou 26,5 km, dva kontrolné body a prechod cez sedlo Tjäkta Pass, najvyšší bod na trase v nadėmorskej výške 1 140 m. Celá 110 km trasa má len cca 1 500 metrov prevýšenia. Nie je to však také jednoduché, ako sa zdá. Sme totiž zvyknutí šliapať systémom hore-dole a ťažko na rovnom skalnatom chodníku chytáme vhodné tempo.
Vandrujeme údolím, sedlo sa pomaly približuje. Stúpanie má len 300 výškových metrov a hore vybehneme bez problémov. V sedle je chatička a kadibúdka. Okolo sú skaly a dve plieska. Výhľady na jednu stranu na rozliatu rieku, na druhej vidíme dlhé sutinové pole. Najradšej by som pokračovala na kopec nad nami. No na kopce tu chodníky vo všeobecnosti nevedú. Môžete tam ísť bez nich, ak máte záujem. Obmedzenia sú len v národných parkoch a v tom budeme až posledný deň.
Sutinové pole nie je veľmi príjemné, ale kontrolný bod Tjäkta je blízko. Za ním nás čaká nádherné údolie. Chodníky prevažne hlinené, potôčiky, solitérne skaly rôznej výšky, ružová kyprina úzkolistá, chodník sa vrtí peknými zákrutami. Opäť vidíme soby.
Osada bez vymožeností
Len pomaly sa blížime k hore, ktorú musíme obísť, aby sme prišli k dnešnému cieľu. Pribúda aj hmyzu. Prechádzame ponad krásnu ľadovcovú rieku, pokračujeme dlhým traverzom po úbočí hory. Okolo sú pekné skalnato-trávnaté kopčeky, pod nami rieka, ale posledných päť kilometrov sa už ledva vlečieme. Čaká nás však nádherné miesto na spanie. Prichádzame k mostu na začiatku jazera Alesjaure a pod horou oproti vidíme učupenú osadu z červených domčekov, obývanú len v lete príslušníkmi pôvodného národa Sami. Nevedie tam cesta a nie je tam ani elektrina či iné civilizačné vymoženosti.
Zdroj: Soňa Mäkka
Ďalšia pečiatka a prejdeme okolo niekoľkých budov – turistická chata, obchod, sauna, dreváreň atď. Trochu ďalej sú voľné miestečka s nádherným výhľadom na spomínanú dedinku Alisjavri sameviste, nad ktorou sa prevaľujú večerné hmly. Bojujeme s komármi aj malými muškami, práca okolo stanu už bez repelentu nejde.
Ráno máme opäť nádherné počasie. Na nejaký čas opustíme hory a kráčame po brehu jazera cez veľmi močaristé úseky po drevených lávkach. Je opäť veľmi teplo a hmyz útočí. Našťastie po niekoľkých kilometroch za malým prístavom terén začína trochu stúpať, vetrík pofukovať, takže hmyzu je menej a celkovo sa ide príjemnejšie. Postupne kráčame okolo sústavy viacerých jazier, za nimi sú zubaté hory, výhľady nemajú chybu. Neskôr sa jazerá stočia doprava, my pokračujeme cez rovnú pláň k ďalším horám. Dnes už budeme spať na území národného parku Abisko.
Prívetivá príroda na severe
Nastáva nekonečný úsek nad úzkym údolím medzi horami Kartinvare a Siellanjunnji. Skalnatý chodník dlho obchádza horu, slnko pripeká, našťastie tu rastú čučoriedky, a tak máme ospravedlnenie pre časté prestávky. Prichádzame na terasu, z ktorej vidíme krásne jazero zasadené do údolia, pri ňom budeme spať. Klesneme na kontrolný bod, kde nás organizátori prekvapili palacinkami.
Posledné kilometre prechádzame cez terénne vlnky posypané skalami a porastené pokrútenými stromčekmi ako z tolkienovských rozprávok. Vpravo sa týči hora Kieron. Prejdeme cez dlhý most na začiatku jazera Abiskojaure a sme na mieste nocľahu Abiskojaurestugorna. Ako obyčajne sa nás netýkajú ubytovacie kapacity s výnimkou kadibúdok. Je tu rušno, ale v lesíku za jednou z chát nachádzame voľný kopček s nízkym mäkkým porastom, kde spíme ako vo vatičke.
Posledný deň opäť bez dažďa, kráčame ponad jazero, okolo je len tráva a nízke brezy. Postupne pribúda lesnatých úsekov. Spestrením je chodník nad riekou Abiskojakka a najmä kaňon tejto rieky tesne pred mestom Abisko. Tu si robíme dlhú pauzu a obdivujeme spenenú tyrkysovú vodu, ktorá sa valí medzi skalnými stĺpmi. Potom už len posledné metre a sme pri drevenej bránke so strieškou označujúcej začiatok/koniec turistickej trasy.
Pár krokov po asfalte, zrazu hukot civilizácie, autá, železnica. Pomaly sa blížime k cieľu. Zrazu je nám čudné, že sa to celé končí. Cieľová páska, potlesk. Prešli sme Fjällraven Classic. S úľavou zhodíme batohy, dostávame limonádu, cieľové pečiatky, medailu. Asi 10 minút po našom príchode začína pršať a prší ešte ďalšie ráno. My sme však zažili nečakane prívetivú tvár prírody za polárnym kruhom.
Ako sa sem dostať
Zdroj: Soňa Mäkka
Tento rok sa pochod uskutoční od 7. do 14. augusta. Tí, ktorí sa chcú pochodu zúčastniť, sa musia dostať do mesta Kiruna, odkiaľ organizátori zabezpečujú autobusovú dopravu k škole Högalid a odtiaľ na štart pochodu v Nikkaloukta. Doprava z Kiruny na štart pretekov je zahrnutá v účastníckom poplatku, účastníci musia vopred oznámiť čas príchodu do Kiruny. Docestovať sa sem dá letecky zo Štokholmu, let trvá cca 1,5 hodiny alebo nočným vlakom. Cestuje sa od poobedia do ďalšieho rána, obidve mestá delí po súši 1 200 kilometrov. Organizátori zabezpečujú aj autobusovú dopravu z cieľa v Abisku na kirunské letisko, ale tá nie je v cene registrácie. Lístky sa dajú kúpiť v Abisku alebo Kirune, najneskôr 12 hodín pred odchodom autobusu. Cestovné poriadky sú prispôsobené odchodom a odletom z Kiruny.
Abisko a polárna žiara
Cieľ pochodu je v národnom parku Abisko, ktorý je jedným z 29 národných parkov Švédska a bol založený už v roku 1909. Národný park sa nachádza v údolí, ktoré je z juhu a západu obkolesené horami a na severe jazerom Torneträsk. Žijú tu losy, soby, polárne líšky, rysy, veveričky, hranostaje, rastie jeden druh orchideí a azaliek. Táto lokalita je zaujímavá nielen ako cieľ populárneho pochodu, ale aj tým, že je v zime najlepším miestom na pozorovanie polárnej žiary na svete. Nie je tu prakticky nijaký svetelný smog, lebo v okruhu 100 km sú len malé dedinky, nachádza sa v miestach, kde je najväčšia pravdepodobnosť vzniku polárnej žiary a navyše tu býva dobré počasie – je tu najnižšia pravdepodobnosť zrážok v celom Švédsku, pretože blízky kopec Nuolja dažďové oblaky zachytáva.
Čo si so sebou zobrať
Zdroj: Soňa Mäkka
Pochod sa koná 250 kilometrov za polárnym kruhom s veľmi premenlivým počasím, môže tu snežiť, rovnako ako byť 25 stupňov Celzia. K nevyhnutnej výbave patrí podľa organizátorov okrem stanu, spacieho vaku, karimatky aj mapa a kompas, vrece na odpad, čiapka, rukavice, teplé a nepremokavé oblečenie. Vybavenie môžu mať dvaja ľudia spoločné, resp. rozdelené v dvoch ruksakoch, v pokynoch organizátorov sa píše, že obidvaja musia prísť na kontrolné stanoviská a do cieľa s maximálne 15-minútovým odstupom. Pochod je určený pre všetkých milovníkov prírody, jediné, čo organizátori odporúčajú, sú dobré vychodené topánky a absolvovať predtým niekoľko túr s ruksakom, aby bol človek zvyknutý na záťaž.
