Do VR sa už iba neportujú existujúce či limitované zážitky ako Call of Duty či Star Wars: Battlefront. Systém sa dostal do fázy životného cyklu, keď má už istú kritickú masu a môže uživiť aj úplne nové tituly.

Presne to je aj prípad novej trojice. Jedna hra je úplne nová, ostatné nenápadne odkazujú na isté série, ale prinášajú nový svet, časový rámec, hrdinov, takže s existujúcou sériou sa dajú spájať minimálne. To si mnohí našinci ani nevšimnú a môžu hrať novinky bez znalosti iných častí.

Tvorcovia pristúpili k hrám svedomito a snažia sa VR element naplno využiť: v pohľade na svet, herných mechanizmoch i ovládaní. Pri hraní týchto titulov sa vytráca aj prvotná ostýchavosť a zábrana hrať dlhšie ako 15 minút či dávať si neustále prestávky.

Ani jeden z trojice titulov nevyvolal pri testovaní pocity závrate či ťažkej chvíle. Hoci napríklad horor The Inpatient má momenty, kedy takmer vyletíte z kresla. Aj to svedčí o tom ako platforma napreduje a autori dokážu využiť jej možnosti a objavujú nové formy hrateľnosti.

Moss: Jedna z najlepších VR hier vôbec

Moss je úžasne poskladaná hra. Začína v knižnici, sedíte nad knihou a začnete si listovať stránky, aby ste sa dozvedeli viac o hrdinovi, jeho strýkovi, magických predmetoch. Rýchlo ohúri výbornou grafikou (na VR pomery): všetko je vyhladené, farby sú autentické a ste v ohromnej miestnosti.

Rozprávanie príbehu cez otáčanie stránok kníh (objaví sa kurzor ovládaný gamepadom, každú treba vašou pomocou posunúť) vás drží v pozore, aby ste ani na polminútku nezadriemali. Na stránkach sa odohrávajú dejové momenty a potom sa prehupnete do reálnych lokalít. Vyzerajú krásne: keď ste v obrovskom magickom lese, vo VR sa môžete otáčať v 360 stupňoch a vnímať potoky, cestičky, koruny stromov i drobné domy.

Je tu drobná myška Quill, ktorú sa snažíte posúvať ďalej a riešite s ňou hádanky. Moss kombinuje milú arkádu a logickú hru so solídnymi výzvami. Pokiaľ ide o arkádovú časť, tá je balzamom pre dušu, lebo môžete vstrebávať atmosféru jednotlivých miest a posielať myšku po ceste, skáčete po kameni, dávate pozor, aby nepadla do potoka.

No čím ste ďalej, tým viac sa začnú objavovať aj logické výzvy: posunúť veľký monolit, aby zakryl dieru a vy ste mohli vyskočiť ďalej. Alebo si otvoriť veľkú drevenú bránu. Neskôr už budete riešiť aj väčšie rébusy: myška skáče po domčekoch nahor, zberá vzácne listiny, ale na to aby sa dostala vyššie musí využiť aj vodné kolo a vyviezť sa vyššie.

Treba si to správne načasovať, aj trénovať. No neskôr si všimnete, že vodné kolo má aj aktívnu časť – a gamepadom ho môžete zastaviť celé, čím sa vám pohyb citeľne zjednoduší. Dobrý tip pre všímavých hráčov: aktívne prvky majú modrú farbu a postupne ich začnete odhaľovať.

Moss má výborné rozdelenie na menšie kapitoly, postupne sa dostanete aj do ďalších častí a tento malebný svet si vás získa, hoci isté pasáže aj päť ráz opakujete.

The Inpatient: Atmosférický horor v sanatóriu

The Inpatient je prequel k malej sérii Until Dawn. No málokto by tipoval spojitosť s modernými horormi od Sony, keď je zasadený do roku 1952. Neznámy hrdina, zrejme trpiaci amnéziou, sa tu snaží vyliečiť, doktori ho držia v kresle a dávajú mu lieky, aby si na niečo spomenul, no ide to veľmi ťažko.

Neskôr sa hrdina ocitne na izbe či v iných častiach sanatória, zoznámi sa so sestričkami či pomocníkmi, občas sa mu zdá ako by bol v hoteli a do toho sa miešajú nočné mory, kedy sa prechádza chodbami a vyskakujú na neho neznáme entity. To, čo sa tu deje môže mať viaceré vysvetlenia, psychologický horor je výborný žáner na spracovanie vo VR, lebo v ňom vynikne pohľad na okolie očami hrdinu.

Keď ste priviazaní v kresle počas liečby, vezú vás na izbu alebo ste už tam, cez VR sa dá všetko výborne vstrebávať. Grafika má hrubšie kontúry, no atmosféra sanatória je vynikajúca: tmavé miestnosti, jemne presvetlené chodby, izba a nočné momenty prechádzajúce do nebezpečne zelenej.

Pohyb v 360 stupňoch je intuitívny: ak sa chcete obzrieť sa sestričkou, bez problému. A keď stojíte na vlastných, cez páčky sa pozriete opačným smerom alebo postupne odvrátite zrak. Občas to treba, niekedy mrchy vyskočia rovno do kamery a hneď počas prvej nočnej sekvencie sme trikrát prišli o dych. Hororový režisér sa pozná...

Hrateľnosť je jednoduchšia: popri pohybe hľadáte predmety, čítate svetielkujúce listy, sadáte na posteľ a hra vám ich potom uloží ako spomienky. Veľa interakcie nájdete aj v dialógoch, kde si vyberáte medzi dvomi možnosťami: dajú sa vybrať tlačidlom gamepadu alebo využiť inú formu: váš hlas.

Ak prečítate vetu, hra dostane signál a dej pokračuje. Ovládanie hlasom nie je nové, súčasne ani príliš často používané a pri adventúre tohto typu dáva nový rozmer. Keď ste ponorení do hlbín hry, predstavuje veľmi dobrú alternatívu ovládania, lebo si oddýchnete od gamepadu. The Inpatient je solídne napísaný horor a má čo ponúknuť, akurát sa treba viac sústrediť na dej a obsah, nie iba myslieť na formu a bežné herné prvky.

Bravo Team: Riziková akcia s viacerými nápadmi

Počas PS2 éry vydávala Sony akčné taktické hry SOCOM. Bravo Team na ne nenápadne nadväzuje, no súčasne chce pôsobiť ako samostatný titul a trošku odkazovať na niektoré diely Call of Duty. Odohráva sa v zapadnutej európsko-ruskej krajine, kde máte najprv chrániť prezidentku, no tú unesú teroristi a vy im idete po krku.

Dej ako z béčkového filmu príliš neohúri, ani grafika, ktorá trpí nízkym rozlíšením. Strih jednotlivých scén nie je úplne márny a najmä vás dostane do niekoľkých zaujímavých miest, kde sa strhne bojová mela. Už prvá misia doručí tradičné triky – únos z konvoja, prestrelka na moste, padá helikoptéra, tucty teroristov sa skrývajú za vrakmi áut. V tomto duchu trvá hrá ďalšie tri hodiny.

No je to co-op akcia, kde ideálne v dvojici (alebo vám pomôže AI) postupujete do tylu nepriateľov, idete im po krku. Ovládanie vo VR je sčasti zmätené – voľný pohyb neexistuje, skáčete medzi jednotlivými bodmi a keď sa naučíte, postupne ho oceníte, no zatiaľ čo môžete otáčať hlavou a občas niekde vykúkať, iné možnosti tu nie sú.

Horšie dopadla streľba – s DualShock 4 ovládačom je umenie vôbec trafiť a je to zrejme otázka mapovania hry: keď pálite z pištole či samopalu, snažíte sa naslepo trafiť hlavu či nohu nepriateľa, no pri nízkom rozlíšení, veľkej vzdialenosti a voľnej ruky pri úchope zbrane je to nesmierne ťažký cieľ.

Neraz sa nám stalo, že sme minuli 1-2 zásobníky a ani jedna rana oponenta nezasiahla. V tej vrave je veľmi ťažké ešte zadávať príkazy aj svojmu parťákovi – aspoň že on vás dokáže vyliečiť resp. v boji nezavadzia. Lepšie sa hrá v co-op móde, keď dvaja aktívni hráči skúšajú prejsť misie naraz.

No Bravo Team je pomerne krátka, ničím výrazná hra. Mať možnosť ju prejsť raz vo VR sa oplatí, viac neponúka a preto zbiera aj relatívne nízke hodnotenia. Je to škoda, námet a koncept by mohol fungovať.