Športové televízne prenosy sú fenomén, ktorý navždy zmenil spôsob, akým šport funguje. Dnešné technológie umožňujú preniesť obraz, zvuk a emócie zo štadiónov na opačný koniec planéty prakticky v zlomku sekundy. Ako ale vyzerali športové prenosy, keď svet ešte nepoznal satelity alebo internet?
Ihrisko s atrapami hráčov
Prvý zdokumentovaný športový prenos sa uskutočnil v roku 1911. Išlo o zápas v americkom futbale medzi tímami z Kansasu a Missouri. Aktuálne dianie na ihrisku sa telegrafovalo do 260 kilometrov vzdialeného mesta Lawrence. Tam sa nachádzalo mechanické zariadenie s maketou ihriska, napodobeninami hráčov a loptou. Hráči aj lopta sa pohybovali podľa vývoja na skutočnom ihrisku. Asi 1 000 fanúšikov fandilo tímom, akoby sa dívali na skutočný zápas. Povzbudzovať prišli dokonca aj mažoretky.
Prvý naživo prenášaný zápas v americkom futbale v roku 1911: Kansas vs. Missouri Zdroj: University of Missouri
Revolúcia v športovom vysielaní prišla až s rozšírením rádia. Prvým komentovaným športovým prenosom bol boxerský zápas v Pittsburghu 11. apríla 1921. Vysielalo ho miestne rádio KDKA. V roku 1939 sa uskutočnil prvý televízny prenos. Až do roku 1955 boli všetky televízne prenosy čiernobiele, čo niekedy dosť komplikovalo rozoznávanie tímov.
Prvý prenos v Československu z prerobeného autobusu
Na Slovensku si diváci mohli pozrieť prvý športový prenos pred 60 rokmi. Nie je ani veľmi prekvapujúce, že to bol hokej. 11. februára 1955 Československá televízia vysielala zápas medzi výberom Prahy a švédskym klubom IF Leksand. Zamestnanci televízie prerobili autobus Škoda RD 706 na prenosový voz, z ktorého sa signál prenášal cez mikrovlnné vysielanie do vysielacieho štúdia. Hoci malo ísť pôvodne iba o pokus a vysielať sa mali len dve tretiny, po telefonickom naliehaní divákov sa zápas vysielal až do konca.
Prvý prenosový voz v Československu Zdroj: veteranbus
Kvôli slabému pokrytiu signálom sme si na Slovensku mohli živé prenosy užiť až o rok neskôr. V tom čase ešte neboli ojedinelé výpadky signálu. Stávalo sa, že televízne prijímače dostali záchvat televízneho šumu práve v tých najnapínavejších momentoch - pri penaltách alebo v predĺžení.
Prvý naživo prenášaný športový zápas v Československu Zdroj: Archív České televize
MS v hokeji 2015: 150 hodín živého vysielania bez prerušenia
Dnešná technika je už našťastie tak ďaleko, že pravdepodobnosť prerušenia vysielania je takmer nulová. RTVS odvysielala z tohtoročných majstrovstiev sveta až 150 hodín športových prenosov a to bez jediného výpadku. K dispozícii bola aj záložná prenosová linka, ak by na primárnej došlo k poruche. „Vďaka dôkladnej dvojmesačnej technickej príprave na šampionát a najmä skúsenostiam z prenosov z predchádzajúcich štyroch majstrovstiev sveta sme dokázali pripraviť našu sieť na päťkrát väčšiu kapacitu. Zvládnutie takejto enormnej záťaže bolo podmienené využitím našej 100G technológie v našej hlavnej sieti, ako aj zariadení, ktoré sú schopné takéto kapacity prenášať,“ povedal Augustín Revák, technický riaditeľ telekomunikačnej spoločnosti BENESTRA, ktorá zabezpečovala signál už piaty rok po sebe. Technicky bola celá prenosová trasa postavená na optickej technológii. Časť prenosového pásma bola vyčlenená ako záložné pripojenie. Všetky linky boli fyzicky monitorované 24 hodín denne pracovníkom BENESTRA. Počas prenosov boli v každej aréne aj dvaja technici. Televízny signál sa prenášal vo vysokom rozlíšení HDTV zo štadiónov O2 Aréna v Prahe a ČEZ Aréna v Ostrave do strediska RTVS v Bratislave. BENESTRA prepojila aj obe arény navzájom.
Prenosové vozy na MS v ľadovom hokeji 2015 Zdroj: BENESTRA
Okrem televízie ľudia sledujú športové prenosy čoraz viac aj cez internet. Najviac divákov majú opäť zápasy z hokejového šampionátu. Tento rok počas hokeja padol dokonca rekord v počte dát prenesených slovenským internetom. Zápas Slovensko : Rusko pozeralo takmer 62 000 internetistov.
Slovenský prenosový voz na MS v ľadovom hokeji 2015 Zdroj: BENESTRA
Legendárny Karol Polák: Priame prenosy, to bol voľakedy zázrak
Jeho hlas je synonymom športového komentovania na Slovensku. Za mikrofónom strávil 33 rokov. Začínal v časoch, keď sa vysielalo čiernobielo a ľuďom pred televízormi musel opisovať farbu dresov.
Ako vyzerali televízne športové prenosy, keď ste začínali?
Boli čierno – biele. Kamery boli v stave snímať ale neboli v stave zaznamenávať, čiže žiadny replay, žiadne opakovačky gólov neexistovali. Bol tol len priamy prenos.
Takže ste sa museli veľmi sústrediť.
Nemohol som povedať, že počkať, teraz som to nevidel a až bude kamera opakovať tak sa presvedčím, ako to je. Musel som vidieť na prvý šup či to bol gól alebo nebol gól. Sústredenie bolo veľmi potrebné. Ale boli tam samozrejme často aj poruchy, lebo tie kamery boli poruchové, to nebola až taká kvalita v tej dobe. Ľudia brali televíziu ako taký malý zázrak. To, že majú doma kino a pozerajú sa na futbal, ktorý sa práve hrá, to bol vtedy zázrak. Odpustili chyby aj všetko.
Čo sa robilo, keď signál vypadol?
Technika zlyhávala často, lebo vypadli kamery povedzme. Tak sme sedeli a bolo tam napísané porucha nie je vo vašom prijímači. To bol taký titulok, aby sa ľudia nebáli že sa im pokazil televízor.
Pamätáte si na svoj prvý športový prenos?
Áno, to bolo z krasokorčuľovania v Bratislave v šesťdesiatom roku. Ja som o krasokorčuľovaní toho veľa nevedel, ale našťastie som sa to dozvedel štrnásť dní vopred, že to budem komentovať. Tak som navštívil známeho odborníka, krasokorčuliarskeho trénera Ivana Bauera. On mal doma vo Vajnoroch v pivnici také štúdio, kde mal na filmových záznamoch jazdy všetkých svetových krasokorčuliarov. On aj prednášal na fakulte telesnej výchovy a športu, metodiku a tak. Vystúpenia mal pekne rozfázované, že stop, stop, stop, stop, komentár obrazu, obrátka a tak ďalej. A tam ma učil čo je to Axel Paulsen, čo je to Rittberger, čo je to Salchow, čo je Lutz. Štrnásť dní som k nemu chodil, až kým som sa to ako, tak naučil a už som to skrátka ovládal.
