Na to, že v začiatkoch podnikania balil diskety do fólií ručne doma v obývačke, pôsobí profesionálna gitara Gibson a súprava high-endových reproduktorov Marshall v jeho priestrannej kancelárii na drahej bratislavskej adrese ako riadny pokrok. To isté platí o firme Eset, ktorú spolu s dvoma ďalšími spoločníkmi zakladal. Eset je typická „garážová“ firma, ktorá si v IT brandži spravila meno a v súčasnosti patrí do päťdesiatky najrýchlejšie rastúcich firiem v strednej Európe. Za úspech vďačí antivírusovému programu NOD32, v brandži považovanému za technologického lídra. Konateľ a technický riaditeľ Esetu Miroslav Trnka vysvetľuje, ako sa na svetovú špičku dostali.
Váš biznis by neexistoval bez autorov vírusov. Čo pre vás znamenajú?
Mení sa to, obzvlášť v posledných dvoch rokoch. Predtým išlo zväčša o nerozvážnych mladých ľudí, ktorí si nestačili utriasť sociálne vzťahy a hodnoty. A ani netušili, čo vlastne spôsobujú. Keď počítačové vírusy začínali, ľudia, ktorí sa stali ich obeťou, k tomu obvykle prispeli. Minimálne tým, že si vírus priniesli na diskete s nelegálne skopírovaným programom. Morálka bola teda pokrivená na oboch stranách. S nástupom internetu sa to zmenilo. Vírusy sa šíria automaticky, bez prispenia obete. Prípravy počítačových infiltrácií sa chytili kriminálne živly. Z vírusov spravili biznis. Už to nie sú nerozvážni mladíci, ale kriminálnici, ktorí sa chcú obohatiť.
Internet im podstatne zjednodušil prácu...
Áno. Pred internetom sa počítačové vírusy počítali v stovkách, v súčasnosti v státisícoch. A to nehovorím o ďalších druhoch infiltrácií, o spyware [»špiónskom« softvéri] či spame. Napríklad v mojej došlej elektronickej pošte na jeden užitočný e-mail pripadá desať spamov. Pri päťsto e-mailoch denne mi ich triedenie zaberie množstvo času. Niektorí moji kolegovia si vytvorili zoznamy adries, z ktorých ako jediných prijímajú poštu. To nabúrava doterajší koncept e-mailu, ktorý sa už nedá považovať za dôveryhodný spôsob výmeny informácií.
Vo svojej podstate sa sám internet stal nedôveryhodný. Zmení sa to?
Možno. Napokon, Microsoft a ďalšie obrie koncerny tlačia vývoj informačných technológií k niečomu inému, novému. Je jasné, že internet po bezpečnostnej stránke nevyhovuje. V bezpečnej sieti musí byť každý člen jednoznačne identifikovaný a musia mu byť pridelené používateľské práva. Napríklad Microsoft má víziu, že softvér sa bude prenajímať. Za jeho používanie sa budú počítať minúty a potom sa vám stiahne patričná suma z účtu. V súčasnom internete to nie je možné. Aj preto, lebo riziko, že niekto bude fungovať za cudzie peniaze, je vysoké.
Internet v súčasnej podobe zanikne?
Opísaný model nie je náhrada za internet. Predpokladám, že časom bude existovať paralelná, pravdepodobne komerčná sieť, kde by napríklad výmena pošty mohla byť dôveryhodnejšia.
Váš NOD chráni milióny počítačov na celom svete. To by tiež nešlo bez internetu.
Nepochybne. Je veľmi ťažké rozšíriť povedomie o nejakom produkte po celom svete bez internetu. Stojí to obrovské peniaze. Neviem si predstaviť, že by sme mohli bez internetu efektívne predávať napríklad na Panenských ostrovoch alebo v Papue Novej Guinei. Internet pomáha distribúcii, zjednodušuje obchodovanie nám aj našim distribútorom.
Ako ste našli distribútorov po celom svete?
Najčastejšie oni našli nás. Pomohol nám špecializovaný britský magazín Virus Bulletin, ktorý testuje a recenzuje antivírusové programy. Začal som im posielať náš program a boli sme veľmi úspešní. Máme najviac ich ocenení zo všetkých antivírusových produktov na svete. To ľuďom z IT oblasti neunikne. A distribútori zacítili šancu zarobiť na programe, na ktorý sa na rozdiel od produktov veľkých korporácií neviažu prísne marketingové a distribučné pravidlá.
Nápad poslať softvér do renomovaného časopisu znamená, že nie ste typický programátor s hlavou v komplikovaných strojových inštrukciách, bez organizačných schopností...
V začiatkoch sme k vytváraniu antivírusových programov nepristupovali tak, že ideme podnikať. Bavilo nás to, boli sme v tom relatívne dobrí. Ak sme pred revolúciou chceli mať z programu nejakých dvesto korún, museli sme ho podávať ako zlepšovací návrh. Po páde starého režimu sme zistili, že je šanca dostať náš produkt medzi ľudí. A tak sme to skúsili. Snažili sme sa, aby náš program bol produkt. Aby mal pekný obal, profesionálne vytlačenú nálepku. Aby nevyzeral len ako »niečo skopírované na diskete«. Chodil som kupovať biele diskety do Rakúska, našiel som výtvarníka, ktorý spravil návrh obalu a logo, napísal som manuál.
Ako ste sa vôbec dostali k programovaniu antivírusových programov?
Keď počítače iba začínali, v úzkej komunite »fanatikov« sme si vymieňali programy, schádzali sa v zväzarmovských organizáciách. Od jedného kamaráta z atómovej elektrárne som dostal program, ktorý sa správal zvláštne. Bol nakazený vírusom Vienna, jedným z prvých vírusov vôbec. Priateľ Peter Paško [druhý spoločník Esetu] vytvoril malý program na detekciu tohto vírusu a ja som si uvedomil, že v budúcnosti môžu počítačové vírusy znamenať veľký problém. A že používatelia by mali mať ochranu v podobe používateľsky prívetivého programu, ktorý vírusy nachádza, odstraňuje a zároveň ponúka prevenciu. Spojili sme sily a vznikol NOD.
NOD?
Inšpirovali sme sa populárnym seriálom – Nemocnica na okraji disku. Bol to trochu prvoplánový názov, takže sme potom používali iba skratku.
Ako sa s antivírusovými programami podnikalo v úplných začiatkoch počítačov na Slovensku?
Chodili sme k ľuďom, ktorých počítače napadol vírus, ako inštalatéri k tečúcemu kohútiku. Niektorí dokonca plakali, najmä ak stratili niekoľkoročnú prácu. A nemali ani potuchy, čo sú vírusy. Jedna zákazníčka sa pýtala, či sa jej počítač nakazil od vedľajšieho a či to môže prejsť na ľudí. Keď sme im pomohli, dostávali sme fľašky s alkoholom.
- Miroslav Trnka (45) absolvoval Slovenskú technickú univerzitu (STU) v Trnave v odbore automatizované systémy riadenia. V roku 1992 založil s Petrom Paškom a Rudolfom Hrubým spoločnosť Eset. Po 14 rokoch má firma distribútorské zastúpenia vo viac ako sto krajinách sveta. Jej hlavný produkt, antivírusový systém NOD32, sa predáva v 20 jazykových mutáciách. Vlani dosiahla globálne tržby 1,2 miliardy korún. V rebríčku IT firiem zostavenom podľa rastu pridanej hodnoty sa Eset v prvej desiatke drží od roku 2002, keď ho TREND zostavil po prvý raz. Vlani sa umiestnil na prvom mieste pred omnoho väčšími softvérovými domami Siemens PSE a Asseco Slovakia.
Ako si vysvetľujete úspech, s ktorým sa NOD stretol na Slovensku i v zahraničí?
Vždy sme bazírovali na technickej kvalite. NOD sme naprogramovali v takzvanom strojovom kóde [základný jazyk počítača], čo pri obdobných programoch vôbec nie je obvyklé, lebo je to komplikované a časovo náročné. No takto sme dosiahli, že NOD pracuje mimoriadne rýchlo. A to je dôležité, lebo ak chceme, aby si ho po-užívateľ obľúbil, nemôže čakať pol hodinu, kým mu skontroluje disk.
Miroslav Trnka (45) absolvoval Slovenskú technickú univerzitu (STU) v Trnave v odbore automatizované systémy riadenia. V roku 1992 založil s Petrom Paškom a Rudolfom Hrubým spoločnosť Eset. Po 14 rokoch má firma distribútorské zastúpenia vo viac ako sto krajinách sveta. Jej hlavný produkt, antivírusový systém NOD32, sa predáva v 20 jazykových mutáciách. Vlani dosiahla globálne tržby 1,2 miliardy korún. V rebríčku IT firiem zostavenom podľa rastu pridanej hodnoty sa Eset v prvej desiatke drží od roku 2002, keď ho TREND zostavil po prvý raz. Vlani sa umiestnil na prvom mieste pred omnoho väčšími softvérovými domami Siemens PSE a Asseco Slovakia.
Rýchlosť je hlavná prednosť?
Rýchlosť a stabilita. Program je napísaný tak, aby v systéme nespôsoboval problémy. A snažili sme sa, aby bol jednoduchý na použitie. Cítili sme, že špičkovú technológiu treba priniesť k bežným ľuďom, ktorí potrebujú, aby stačilo len ťuknúť do klávesnice a program sa rozbehne.
Kedy ste si uvedomili, že ste veľká firma?
V posledných rokoch, odkedy mám asistentku. Predtým som bol zvyknutý, že keď treba, robím takmer všetko. Potom som postupne niektoré činnosti, ktoré ma zbytočne zaťažovali, začal odovzdávať iným. Je dobré vedieť, že firma dokáže fungovať, aj keď na mesiac odídem.
Pri rozvoji firmy ste sa spoľahli výlučne na vlastné zdroje. Prečo ste sa nechceli zadlžovať?
Zo strachu z neistoty. Poznal som firmu, ktorá si zobrala úvery, najala programátorov a začala vyrábať veľký softvér. Rozbeh mala zabezpečený veľkou, dopredu dohodnutou zákazkou. Lenže ich odberateľ skrachoval, oni nevládali platiť úvery a keď banka začala pýtať peniaze, firma skrachovala. To bol príklad, ktorý ma strašil. Tak sme na to šli inak. Všetci, ktorí sme firmu rozbiehali, sme boli priatelia. Nikdy sme si nepripustili, že by sme mohli o firmu prísť a stratiť prácu. Firmu sme plánovali ako cestu svojho života, nie ako prostriedok na rýchle zarobenie peňazí. Tomu sme prispôsobili obchod. Nemá zmysel extrémne rýchlo nabrať zákazníkov, keď sa o nich nedokážete postarať. Hrali sme na istotu. Nevýhodou, samozrejme, bolo, že táto cesta bola pomalšia.
Potom vyznieva paradoxne, že patríte medzi najrýchlejšie rastúce IT firmy v stredoeurópskom regióne.
To prišlo neskôr. Dôležité bolo vybudovať základy a keď už boli pevné, tak sa od nich dalo odraziť. Znie to trochu básnicky, ale tak to bolo.
Ľudia z IT biznisu začínajú hovoriť o nedostatku kvalifikovaných odborníkov. Máte aj vy problém nájsť dobrých programátorov?
Nemyslím si, že by to bolo horšie ako kdekoľvek inde na svete. Problém je, že už nie je veľa mladých ľudí, ktorí vedia programovať v strojovom kóde. No práve takých potrebujeme. Hľadajú sa veľmi ťažko. Možno je to dané dobou a technikou. Informačné technológie postúpili na takú úroveň, že ak chce človek rozumieť všetkému, nemôže ísť veľmi do hĺbky.
Ako spoznáte dobrého programátora?
Je rozdiel medzi programátorom databázového systému a programátorom v strojovom kóde. Tí druhí majú špecifický talent, ktorý sa ťažko rozpoznáva. Máme viacero veľmi dobrých programátorov, pričom povahovo sú to úplne odlišní ľudia. Zjednocuje ich záujem. Myslím si, že najlepší programátori sú tí, čo začali v mladom veku. Keď sa do toho človek vtedy zažerie, dokáže pri tom stráviť veľmi veľa času, veľa vydrží a veľmi rýchlo vstrebáva informácie.
Rozhodujúci je záujem?
Poviem to inak. Manželka jedného z kolegov hovorí, že Eset jej pripadá ako spolok čudákov. Aj keby to bola pravda, nevidím na tom nič zlé. Ak sa má niečo spraviť dobre, treba sa tomu venovať naplno. Vynechať nepodstatné veci. Robiť veci perfektne. Možno je to stav, ku ktorému sa nedá nikdy dopracovať. No dá sa mu viac a viac približovať.
FOTO - Miro Nôta
