Licencie Orangeu a Slovak Telekomu (T-Mobilu) na prevádzku mobilných GSM sietí expirujú 30. augusta tohto roka. Už len fakt, že 17 pracovných dní pred týmto termínom dvojica najväčších operátorov v republike nevie, koľko majú zaplatiť za ich predĺženie, je vcelku škandalózny.
Ale ponechajme bokom úvahu, že úradníci zámerne skracujú reakčný čas operátora na ich rozhodnutie. Myslime si, že ide o malú pomstu dobre (lepšie) plateným právnikom telekomov, ktorí sa budú musieť vrátiť z dovoleniek, aby rekordne rýchlo vypracovali rozklad alebo návrh na vydanie predbežného opatrenia. Napokon, z časového hľadiska sa nič sa ne(u)deje, lebo aj úrady a súdy vedia – ak chcú, alebo sú správne motivované – podania vybaviť aj v rekordne krátkom čase. Pozoruhodnejšia je forma, akou sa kreuje výška poplatku pre Orange a T-Mobile.
Bulharská konštanta
Spis, ktorý k tomuto správnemu konaniu vedie regulátor, je na informácie mimoriadne skúpy. Ako potvrdil hovorca úradu Roman Vavro, ešte v utorok ráno 2. augusta neobsahoval ani výšku poplatku, ani metodiku jeho výpočtu (kedy úrad vydá rozhodnutie, to hovorca nevie).
Na druhej strane, v priebehu tohto týždňa sa objavilo viacero indícií, ktoré by mohli k týmto informáciám smerovať. Predovšetkým, poslanec Národnej rady SR Igor Matovič (SaS, Obyčajní ľudia) sa v utorok 2. augusta nechal počuť, že „sa uvažuje so sumou niekde medzi 15 až 30 miliónmi eur pre jedného operátora“.
S primeranou dávkou fantázie predpokladajme, že I. Matovič si túto informáciu vyslovene nevymyslel, ale že šlo o únik relevantnej informácie. (Abstrahujme od jeho hodnotenia, že 15-30 mil. € je „bagateľ“ a aj od jeho alternatívnych návrhov cenotvorby – tie zrejme relevantné nie sú).
Samotný TÚ SR sa k výške poplatku nevyjadril. Ako aj mohol, v tom čase predsa ešte oficiálne nemal ani metodiku na jej výpočet.
Možno preto, že vymýšľal bulharskú konštantu, ktorou by sa trafil do predstáv politikov, v celom pravo-stredo-ľavom spektre unisono naklonených myšlienke, aby štátni úradníci pri predlžovaní licencií Orangeu a T-Mobilu mysleli na jeho maximálnu monetizáciu.
Prepokladajme ale, takisto s primeranou dávkou fantázie, že TÚ SR je nezávislý regulátor, ktorý pri rozhodovaní o cenách mobilných licencií neberie v úvahu politické inputy. Koniec koncom, k predsedovi úradu Ladislavovi Mikušovi sa najnovšie nehlási ani Smer-SD, ktorý ho do tejto funkcie nominoval.
Iná vec je, že tlak na kolektív okolo L. Mikuša musí byť enormný. A to nie je reč len o vyhrážkach iného poslanca parlamentu, Ivana Švejnu (Most-Híd), že ak je rozpätie 15-30 miliónov pravdivé, tak je „ zvedavý na vysvetlenie“, lebo štát by mal od operátorov vyťažiť čo najviac.
Zaujímavé je, ako si politici dávajú pozor na to, aby svoju predstavu o výške poplatku pre operátorov nekvantifikovali. Napríklad minister financií Ivan Mikloš (SDKÚ-DS) na tohtotýždňovej tlačovke uviedol: „Verím, že úrad bude postupovať tak, aby príjem pre štátny rozpočet bol čo najvyšší, ale zároveň tak, aby to bolo odôvodnené na základe pravidiel, ktoré úrad má.“
Za päťku zrejme už nie
Problém je, že regulátor žiadne pravidlá – pre stanovenie výšky poplatkov za predĺženie licencie – nemá. Nemôže sa oprieť o nejakú medzinárodne zaužívanú metodiku. Vo viacerých štátoch EÚ – v Dánsku, Česku, Poľsku či Španielsku – sa dokonca mobilné licencie predlžovali bezplatne. Prípadne len za prísľub investícií do rozšírenia služieb v odľahlých a komerčnej menej zaujímavých regiónoch danej krajiny.
Úrad mohol teoreticky vychádzať z predstáv operátorov. Tí za primeranú platbu za právo využívať GSM frekvencie (900 a 1 800 MHz) na nasledujúcich desať rokov považujú päť miliónov eur. Toľko za balík frekvencií, ktorý okrem GSM pásiem zahŕňal aj ďalšie na prevádzku 3G siete, v roku 2006 zaplatil tretí operátor, Telefónica (O2).
Šéf regulačných vzťahov Orangeu Ivan Marták spomína, že spočiatku mali pocit, akoby úradníci – a aj politici, s ktorými sa stretli – chápali a akceptovali predstavu operátora o poplatku, ktorý by voči úhrade od O2 nevyzeral diskriminačne.
No prednedávnom z TÚ SR prišla požiadavka na poskytnutie informácií, ktorá ich vedie k myšlienke, že od tohto princípu sa ustupuje. Že regulátor hľadá spôsob, akým by frekvencie ocenil na vyššiu hodnotu – podľa priemerného výnosu na zákazníka (ARPU).
A čo bude potom
Eventuálna expanzívna cenotvorba za predĺženie mobilných licencií nastolí ďalšiu otázku: aká bude reakcia operátorov.
I. Marták tvrdí, že Orange si vo finančnom pláne na poplatok za predĺženie licencie vyčlenil päť miliónov eur. Alternatívu, že by to mohlo byť (výrazne) viac, ako kedysi zaplatila Telefónica, si podľa neho nepripúšťal ani akcionár Orangeu, France Telecom. Ľudia v centrále korporácie boli podľa neho presvedčení, že regulátor bude postupovať v zmysle nediskriminačného pravidla.
Je zrejme pravda, že o reakcii na eventuálny 15-, 30- alebo aj 60-miliónový poplatok sa nebude rozhodovať v Bratislave, ale Paríži a v Bonne. A že bude závisieť od „miery diskriminácie“, ako hovorí I. Marták.
Ťažko predvídať, či sklamanie a frustrácia francúzskych a nemeckých akcionárov prerastie v medzinárodnú arbitráž kvôli spackanej ochrane investícií. Ale skôr nie. Kvôli niekoľkým desiatkam miliónov eur by sa to možno ani neoplatilo. Iba ak zo zásady.
Reálnejšie je, že vyššie investície do licenčných poplatkov sa odrazia v nižších investíciách do trhu. Na porovnanie, Orange v tomto roku plánuje na rozvoj sieťových technológií vynaložiť 70 miliónov eur. Iste, investície závisia predovšetkým od intenzity konkurencie, no predmetná licenčná patália sa týka dvojice hráčov, ktorí pri kreovaní intenzity konkurencie, hrajú kľúčové úlohy.
Foto na titulke - Flickr.com
