Za posledných 20 rokov neexistuje iná videoherná spoločnosť, ktorá by zažila toľko výpadov a útokov na svoju pozíciu ako Nintendo. Pred štvrťstoročím firma tvorila série, ktoré existujú dodnes a systémy, ktoré sa začali ako synonymum používať pre hračky do ruky. Dala svetu Maria, Zeldu či Gameboy. Z každej generácie predala desiatky miliónov systémov a prežila súperov ako Sega či 3DO.
Útok Sony od roku 1994 bol taký silný, že na dve generácie vytlačil stabilného hráča z vedúcej pozície. Ba čo viac, útok sa mal preniesť do sféry handheldov, no v nich Nintendo svoju pozíciu ustálo. Od roku 2006 má v talóne dva obrovské hity – DS a Wii, ktoré ho katapultovali na prvé miesto v rebríčkoch predajnosti.
No potom prišiel posledný júlový týždeň 2011. Akcie Nintenda spadli o 21 percent, novinky 3DS i Wii U sú vnímané skôr ako update existujúcich konzol, nie ako ich nástupcovia. Firma stagnuje i marketingovo: má v rukáve eso (3D bez okuliarov), no v jeho propagácii ani zďaleka neboduje tak, ako to dokázala pri pohybovom hraní.
Big N kedysi a dnes
Nintendo má akoby dve fázy. Revolučnú, keď sa snaží od základu meniť hranie a prinášať legendárne nápady, a evolučnú, keď sa skôr vezie na svojich úspechoch. Keď vymyslelo handheld, bola to obrovská novinka. No keď sa Sony darilo s prvými dvoma PlayStation a Nintendo malo iba hardvérovo zaujímavé, ale ničím prekvapivé konzoly N64 a GameCube, nemalo šancu zaujať.
Situácia sa zmenila v roku 2004, keď prišlo Nintendo DS s originálnym konceptom, kde mali dominovať hraniu dva displeje, z ktorých jeden bol aktívny dotykový. Displeje síce nemali veľké rozlíšenie a najmä sa nehnali za výkonom, ale boli intuitívne a prvá skladba hier ich dokázala využiť naplno.
Bolo to v čase, keď sa ľudia naučili robiť bežne s počítačom, e-mailom a nebáli sa nových hračiek. Do éry smartfónov ešte chýbalo pár rokov, zábavu v pohybe zaobstarávali handheldy ("konkuroval" im snáď len Snake na Nokii) a napríklad nokiovský N-Gage vybuchol na plnej čiare.
V roku 2006 prišla Wii. Nie príliš výkonná konzola (nad úrovňou PS2, no to bol stroj z roka 2000), ale unikátny koncept. Pohybové hranie. Jednoduché športy. Možnosť viacerých hráčov naháňajúcich sa za virtuálnou loptičkou vo vlastnej obývačke. Ideálna cena (249 €), ideálny čas, úplne vypredaný produkt na rok aj dva dopredu.
Koncept 3DS, naopak, pripomína skôr iba vylepšené DS. Dva displeje, silnejší hardvér – ale ako ťahák funkcia, ktorá sa za dva roky stihla rekordne uviesť i sprofanovať. 3D už toľko neletí ani v kinách (po prvých filmoch ako Avatar či Toy Story 3 padla návštevnosť 3D verzií pod 50%), do domácnosti sa nekupuje toľko 3D televízorovo (prečo aj, keď len pred pár rokmi kupovali HD). Hoci Nintendo ukázala zaujímavý koncept 3D bez okuliarov, mnohí hráči ho začali vypínať. A keď hráči vypnú hlavnú funkciu konzoly, je zle.
Výstup a pád
Dôvodov pre počiatočný neúspech 3DS je viac, ale hlavný problém je, že Nintendo bolo na koni a zapýtalo si nehoráznu cenu. Firma doteraz vždy naceňovala svoje konzoly tak, aby zarobila už na jej predaji (kým Microsoft či Sony predávajú prvé roky so stratou), ale teraz si chcela zlepšiť finančnú bilanciu razantnejšie. Tento krok nevyšiel a Nintendo zrazilo cenu o tretinu, takže 3DS bude zrejme predávať na nule alebo so stratou...
S výnimkou vlastného neúspechu Nintenda sa však pri pohľade na súčasnú situáciu okolo 3DS tlačí do pozornosti iný príklad lídra, ktorý z prvého miesta padol hlbšie ako predpokladal. Je to Sony a jej štart PlayStation 3.
Jasný líder generácie (PS2 mala 70% trhu) poháňaný vlastným úspechom chcel novým systémom totálne dominovať. Zobral najnovšie technológie, implementoval ich do jedného systému a nastolil rekordnú cenu 499/599 eur. V tom čase sa ani nedalo inak, pretože 600-dolárová PS3 údajne obsahovala komponenty za 800 až 920 dolárov. Sony však tvrdilo, že určuje budúcnosť – a konkurenti jej vtedy uštedrili lekciu. Najmä Nintendo s 249-dolárovým Wii.
PS3 mala ťažký štart – hoci vypredaná na začiatku, po mesiaci ošiaľ opadol. Nemala toľko hier, aby sa porovnávala s X360, ktorý mal ročný náskok v predaji i viac HD titulov. Mala problémy s vývojármi, ktorí sa sťažovali na príliš komplikovaný systém programovania. Mutliplatformové tituly mali spočiatku vyššiu kvalitu na X360 ako na PS3.
Zlacnenie prišlo až po roku, ale konkurencia tlačila ďalej. Až po troch rokov s vydaním PS3 Slim verzie a množstvom lepších titulov sa Sony dokázala dostať k zisku. Dovtedy svietili malé ostrovčeky ako exkluzívne tituly typu Metal Gear Solid 4, no už ich nebolo toľko ako v minulosti, pretože Microsoft sa ich snažil dostať na svoj systém.
Dostihne predchodcu?
Prvé výrazné zlacnenie ceny už po štyroch-piatich mesiacoch nasvedčuje, že Nintendo nebude čakať tak dlho ako Sony kedysi. Má výhodu lacnejšieho hardvéru, no musí si napraviť reputáciu nielen pri cene, ale najmä bohatej ponuke hier. A to môže byť náročné, pretože zatiaľ na 3DS nevychádzajú tony oznámení nových hier, akoby vývojári váhali, kam na handheld ísť. Má to byť staré DS, nové 3DS či čierny kôň handheldov, PS Vita? Alebo radšej uprednostniť smartfóny?
Tak či onak, Nintendo nemá šancu napodobniť 150-miliónový úspech predajnosti DS. Rovnako ako sa Sony nepodarí predať 150 miliónov PS3 oproti PS2. Je iná doba, iné rozloženie na trhu, a zároveň platí nepísané pravidlo, že dvakrát po sebe 150 miliónov konzol nepredáte, že fenomenálny úspech sa z generácie na generáciu opakovať nebude. Sony to pochopilo raz, Nintendo si to ide skúsiť druhý raz. Je preto veľmi otázne, ako bude postupovať pri Wii U – chýb na poučenie urobilo dosť.
Foto na titulke a v článku - Nintendo
