Journey a Asura’s Wrath: Umenie vo videohrách

Sú videohry umením alebo iba zábavným médiom? Táto otázka rezonuje v biznise celé roky a ťažko sa na ňu hľadá odpoveď. Tvorcovia a hráči svorne tvrdia, že áno. Aj filmový kritik Roger Ebert dlhé roky urputne oponoval, aby napokon tiež privolil, že niektoré hry umením byť môžu.

Ťažko rozlúsknuť tento problém inak ako sledovaním nových titulov a ich snahy priniesť niečo skutočne iné ako strieľačku vo vesmíre či bojovku na Zemi. A dnešná dvojica je skutočne o inom videohernom štýle.

Journey (exkluzívne na PS3)

Sony už neraz ukázala, že má tvorcov, ktorí z hier vyčarujú nevídané zážitky (ICO či Shadow of the Colossus). Journey je od iného štúdia, ale tiež ladí na lyrickú strunu. Je to hra so známym ovládaním a technikami, no výsledok je úplne iný.

Journey vlastne ani nemá príbeh. Tentoraz to nevadí. Hráte za postavičku, ktorá sa prebudí v púšti, s jedinou úlohou: putovať k svietiacemu bodu v diaľke, veľkej hore. Cestou objavujete ruiny či zrúcaniny, dá sa ne skákať, dá sa z nich znášať.

Na prvom mieste je putovanie naprieč zdanlivo nekonečnou pustatinou. Je to priam biblický zážitok, pripomína však aj mnohé iné kultúrne diela, ktoré sa odohrávajú v púšti. Postupne nájdete nákresy, ktoré odkazujú na históriu, no ťažšie sa dovtípite celistvý príbeh, keď nemáte sprievodné slovo – môžete iba študovať kresby, ako bola svojho času mystikou opradená Jaskyňa plavcov v Anglickom pacientovi.

Journey nie je iba veľkým symbolickým odkazom, vytvára si vlastný odkaz. Putovanie postavy má čoraz väčšie možnosti. Oživíte cesty, skladáte staré mosty a zdoláte fyzické prekážky, zakrádate sa pred nebezpečenstvom a zbierate tokeny, ktoré umožňujú ostať dlhšie vo vzduchu. Autori krásne zjednodušili ovládanie – ľavá páčka či gyroskop v ovládači slúži na pohyb a tlačidlo X na výskok a plachtenie, nič viac netreba. Škála pohybov je tak maličká: pohyb, skok, plachtenie a spev.

Journey vám vydrží na dve-tri hodiny, čo je pomaly dĺžka celovečerného filmu. Autori sami rátajú, že by ste ju mohli prejsť na jedno posedenie a naplno si vychutnať postupné zmeny. Táto spirituálna cesta vás má oblažiť naraz a neradno ju kúskovať – inak prídete o smutný pocit, keď sami vandrujete.

Ale sila hry spočíva v tom, že sami nemusíte byť. Odporúčame prvé zahranie v sólo móde, no na druhé putovanie je lepšie ísť vo dvojici. Journey vám môže prideliť niektorého z hráčov, čo sa chce dostať k hore tiež a takto putujete spolu. Nepoznáte jeho identitu, nemožno sa s ním dohovoriť cez headset či chat, iba cez spev.

Keď si pripočítate štylizovanú grafiku a mocnú hudbu, máte pred sebou skvelý zážitok. V tomto roku asi jeden z najlepších. A nielen v ňom, možno ho nezažijeme ďalších päť rokov...

Asura’s Wrath (X360, PS3)

Príbehov o pomste ste už v kultúrnych dielach čítali, videli či počuli mnoho. Majú ich aj videohry, kde naštvaný hrdina bojuje proti presile nepriateľov vo famóznej grafike. Asura’s Wrath má rovnaký základ, ale jeho prezentácia, štylizácia a hrateľnosť sú úplne odlišné.

Príbeh rozbitý na 18 častí ako TV seriál má obrovský záber. Odohráva sa v čase 12-tisíc rokov a je o polobohovi Asurovi, ktorého zradili iní bohovia a vyhodili z neba. Odobratý od rodiny, stáročia napĺňaný nenávisťou sa vydáva pomstiť.

Rozdelenie na časti posilňuje pocit z príbehu. Akoby ste čítali knihu a sledovali jednotlivé kapitoly. Každá začína hutným prológom, zobrazuje epické scény pomsty, a zrazu je koniec – príbeh pokračuje v ďalšej. Je to neskutočný mix sci-fi a mytológie vo vesmíre, kde vystupujú galaktické armády, démoni a mechanické beštie. Mlátite sa vo vesmíre s planétami, mesiace porcujete mečom na dve polovice a aj malé monštrá sú veľké asi ako Tokio či Osaka s megazbraňami.

Je to ukážka japonskej fantázie, akoby antický epos 21. storočia – a ešte si budete môcť miestami aj zahrať. Nie stále a nie tak často ako v bežných akčných hrách, lebo hrateľné časti tvoria menšiu časť času, ktorý v hre trávite.

Príbeh má prioritu, herné sekvencie ho nasledujú. No nie je to na škodu. Zjednodušená hrateľnosť na ľahký a ťažký útok, nabíjanie, zásah v diaľke a teleport je všetko, čo pre pomstu potrebujete. A navyše sekvencie, kde zadáte určené kombinácie tlačidiel, aby sa odohrala ďalšia scéna.

Nie je to iba víťazstvo formy, ale úplná zmena pravidiel média v prospech estetického a umeleckého zážitku. Po jeho skončení ste ako omámení, pretože ste sa pozerali na niečo nevídané, čo sa môže smelo porovnať s inými kultúrnymi dielami o bohoch a pomste (určite je oveľa originálnejší ako nová kinozlátanina Hnev titanov).

Sú to ešte hry?

Journey i Asura’s Wrath nesú veľký paradox: neskutočný zážitok dosiahnu pri minimálnom zapojení hrateľnosti. Journey stačia dve-tri hodiny a jednoduché herné praktiky, aby vás omámila. Asurov hnev zase väčšinu času servíruje perfektne zrežírovaný japonský film, do ktorého občas zasahujete v hernej sekvencii.

Menej je niekedy viac. Sú to hry, ktoré sa nemôžu stať mainstreamom. Sú to výnimky potvrdzujúce zavedené herné pravidlá – ale raz za čas je osviežujúce ich vidieť a hrať. Presnejšie, hrať a zažiť, pretože iné médium taký zážitok neprinesie.