Autori poňali hororové adventúry dvojakým spôsobom. Niektoré pútali brutalitou, litrami krvi a sugestívnymi scénami plných utrpenia a démonov (Phantasmagoria). Iné tímy sa snažili tvoriť skôr pod kožu lezúcu hrôzu a nechať ju otravovať hráča v správnom čase.
Drásavé napätie je dobrý postup, sem-tam obohatený typickou ľakačkou. Napríklad Sanitarium sa odohráva v blázinci a od prvých minút je to nepríjemná hra. Pokiaľ ide o spracovanie, hororu sa viac darí v 3D a v pohľade z vlastných očí, vtedy vynikne moment napätia naplno. No dlhé roky si vystačil aj s 2D.
Mnohí hráči označia za jeden z prvých hororov aj strieľačku Doom. Mala dosť napínavých prvkov: napríklad keď spoza rohu vyskočil démon alebo sa všade zhasli svetlá.
Konzolový prístup
Aj na konzolách sa darilo hororovým adventúram. Clock Tower je svetlý príklad. Paralelne sa objavil horor aj v dynamickom prevedení s akciou. Resident Evil odštartoval úspešnú sériu, kde horor mal opodstatnenie, hoci zavesený na kostru akčnej hry.
Nečakané výpady, presila nepriateľov, monštrá od výmyslu sveta boli skombinované s nedostatkom munície. Čo zaručovalo, že hráči sa len tak ľahko neprestrieľajú naprieč levelmi. Prvý diel odohrávajúci sa v hrôzostrašnom dome mal perfektnú výpravu, pokračovania sa presunuli do ulíc miest aj na vidiek.
Silent Hill zasa spája prieskum, boj a puzzle: v mestečku plnom záhad sa odohrá jedna z najlepších atmosférických hier 90. rokov. Parasite Eve sa snažil miešať horor s akčnou hrou a RPG. Séria má za sebou výbornú produkciu, pôsobí japonsky, hoci sa odohráva v New Yorku.
Keď horor ohrozuje akcia
Hororom sa darilo striedavo aj v minulej dekáde. PlayStation 2 mala veľa menších napínavých titulov (Obscure, Manhunt, The Suffering), no v ére PS3 a X360 sa v hororových hrách začala čoraz viac presadzovať akčná zložka.
Niekedy to nebolo na škodu. Napríklad F.E.A.R by bol bežnou strieľačkou, no práca so svetlom a nepriateľmi z neho spravila hororovú akciu. Akčné napätie núka aj Condemned.
Na druhej strane, vytrácajú sa adventúry a hry, v ktorých akcia nie je. Snaha o komerčnú stránku hororu vyvrcholila v šiestom dieli Resident Evil, z ktorého sa stal akčný blockbuster. Hráči boli sklamaní a Capcom dumá čo so sériou.
Minirecenzia: Alien: Isolation (PS4, PS3, Xbox One, X360)
Občas sa predsa len vyskytne titul, ktorý ide mimo prúdu akčných hororov. Jedným z nich je novinka z univerza Votrelca. Alien: Isolation sa snaží navodiť nepríjemný pocit z prvého filmu (1979). Hráč je poslaný na vesmírnu stanicu Sevastopol, ktorá pripomína klaustrofobickú loď Nostromo. Amanda Ripley, dcéra hrdinky z prvého filmu, hľadá mamkin odkaz, ale na stanici nájde niečo iné: zbláznených androidov a nebezpečného Votrelca.
Na rozdiel od iných spracovaní Votrelcov či akcie Aliens vs. Predator má novinka skutočne hororový základ. Nenechá vás bezhlavo pobehovať po základni so kvérmi. Naopak, prvá tretina je takmer čistá adventúra, kde hráč rieši náročné situácie, orientáciu a naberá nepríjemný pocit, že ho nájde Votrelec.
Po prvý raz je Votrelec spracovaný ako totálne nadradený tvor nad človekom a v bežnej konfrontácii s ním nemáte šancu vyhrať. Za obeť padnete desiatky ráz, kým pochopíte herný systém a pravidlá. Najlepšie je skryť sa a nevykuknúť.
Rozbehnúť sa po základni? Budete pomalší ako Votrelec. Miesto pre vás je v šachte, v skrini, pod stolom. Pohyb riešite starostlivo a po krôčkoch. Hra má špecifickú atmosféru a hrateľnosť, nemusí vyhovovať každému. Milovníci filmového votrelca si však prídu na svoje.
Herná náplň je pritom vcelku triviálna: sprevádzkovať generátory, aktivovať počítače, nabúrať sa do systémov a nájsť záznamy z Nostroma. Ať neskôr dostanete zbrane a muníciu, no skôr na spestrenie – Votrelca nimi len na chvíľu zastavíte. Vďační budete za lekárničky, predmety do terénu, terminály na ukladanie postupu v hre. A za detektor zvuku, ktorý odhalí Votrelca a ďalších nepriateľov.
Alien: Isolation je hra pre verných fanúšikov Votrelca. Tí ocenia špecifický herný systém, staručký soundtrack a misie v skafandri. Všetko to však napĺňa slogan prvého filmu: Vo vesmíre nikto nepočuje váš krik.
Minirecenzia: The Evil Within (PS4, PS3, Xbox One, X360)
Za týmto hororom stojí Shinji Mikami, tvorca série Resident Evil. The Evil Within rozpráva zdanlivo obyčajný príbeh o detektívovi na stope. Začiatok v psychiatrickej nemocnici je nečakaný temný štart, kde vidieť tucty mŕtvol, krv na stenách. Svet, kde sa hra odohráva, je depresívny. Každá duša, ktorú stretnete, na vás číha a nie je isté, či vás spočiatku priateľská postava nemôže zrazu prekvapiť. Stretnutie s nepriateľmi je ešte drásavejšie.
Aj v tejto hre je na prvom mieste napätie. Hra rozdelená na pätnásť kapitol získala na variabilite odlišnou náplňou: sú časti, kedy sa snažíte putovať vpred, inokedy pátrate po stopách, riešite logické hádanky. Sú momenty, kedy ste takmer neviditeľní a napredujete stealth technikami. Inokedy vám hra dáva zbraň a nechá strieľať.
Premenlivosť je pozitívna, pri dĺžke 13 až 15 hodín padne vhod. Občasná akcia slúži na oživenie, no cítiť, že do hry sa dostala buď na poslednú chvíľu alebo nie je na ňu postavená. Nepriatelia síce slúžia ako prekážky, ale väčšie zadosťučinenie máte z tichej ľsti.
Hra obsahuje toľko strašidelných momentov, že slabšie nátury môžu prestať hrať po prvých kapitolách. Temnota, smrť, strach, zelený sliz – The Evil Within nemá jediný svetlý moment. Herný zážitok umocňuje vynikajúci zvuk a netradičné riešenie širokoúhleho obrazu vo formáte 2,5:1.
