Ešte pred šiestimi rokmi bol Bočiar z pohľadu internetu typickou slovenskou dedinou. Niečo vyše dvoch stoviek obyvateľov mohlo len so závisťou pozerať na neďaleké Košice, kde po webe surfovali cez telefónne prípojky, optické linky či televízne káblové rozvody. Petícia Bočiaranov, ktorú poslali do veľkého telekomu, aby k nim rýchly internet dotiahol, ostala bez ohlasu. „Oslovili sme viacero providerov,“ spomína starostka obce Elena Szabóová.
Príležitosti sa chytil až lokálny provider Alternet, ktorý na budovu kultúrneho domu umiestnil WiFi vysielač pre bezdrôtové online pripojenie. Dnes má internet v Bočiari zhruba polovica domácností, hovorí starostka. Rýchlosti pripojenia síce nie sú ako na optickom vlákne, ale na bežné surfovanie stačia. „Ak chce niekto sťahovať filmy, musí si počkať,“ dodáva pragmaticky E. Szabóová. V priebehu rokov v Bočiari pribudla aj internetová konkurencia. Prišiel ďalší lokálny poskytovateľ i veľký telekom. A nie je vylúčené, že provideri časom WiFi vymenia za moderné optické vlákno.
Zdalo by sa, že WiFi je ideálny spôsob, ako internet – efektívne a zmysluplne – dostať aj do ozaj zastrčených slovenských periférií. Technológia je servisne relatívne nenáročná, ceny koncových zariadení sú nízke. No vízia vládnej Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby (NASES), ktorá sedí na viac ako sto miliónoch eur zo štrukturálnych fondov, určených na tento účel, s WiFi, aspoň zatiaľ, nepočíta. Peniaze chce použiť na rýchlejšie, ale aj oveľa drahšie optické vlákna.
Z poslednej predposledná
Zámer pomôcť rýchlemu širokopásmovému internetu (broadbandu) na vidiek z peňazí eurofondov je súčasť Operačného programu Informatizácia spoločnosti. Ešte pred dvoma rokmi konzultačná spoločnosť KPMG spracovala štúdiu vykonateľnosti, v ktorej sa písalo o použití balíka 113 miliónov eur na postavenie diaľkových telekomunikačných vedení do odľahlých oblastí, ako i na vybudovanie koncových internetových prípojok z optických vlákien či bezdrôtových spojov v licencovanom pásme. Prvú časť mala zastrešovať novovytvorená NASES, druhá by sa riešila formou dotácií pre dopytové projekty samospráv a ich komerčných partnerov.
Proti dotovaniu internetových prípojok (poslednej míle) však zaprotestovala Európska komisia. Nezdalo sa jej, ako si úradníci predstavujú zásadu technologickej neutrality, keď z možných riešení vylúčili infraštruktúru mobilných a satelitných operátorov. Vylúčené olo i WiFi, hoci toho sa komisia výslovne nezastala. Medzičasom prišli voľby a po nich nový šéf národnej agentúry Branislav Máčaj, niekdajší predseda Telekomunikačného úradu SR, ktorého odvolala predchádzajúca vláda. Ním redizajnový eurofondový zámer už s dotáciami pre poslednú míľu neráta.
B. Máčaj hovorí, že koordinácia veľkého množstva dopytových projektov by bola nad administratívne kapacity agentúry. Ale tiež chápe, že lokálne prípojky treba nechať na komerčných internetových provideroch. A že treba najmä riešiť problém, ktorý zapríčiňuje, že v odľahlých dedinách neposkytujú služby. Tým problémom je chýbajúca alebo nevyhovujúca konektivita – pripojenie miestnej siete k veľkému kostrovému internetu.
Po novom preto NASES v broadbandovom projekte uvažuje len s vybudovaním predposlednej míle. Liniek, ktoré by viedli z ústrední veľkých operátorov – Slovak Telekomu, Orangeu, Energotelu a ŽSR – do obcí, takzvaných bielych miest, v ktorých obyvatelia nemajú žiadnu možnosť broadbandového pripojenia. Pre providerov to znie ako dobrá správa: štát nebude priamo dotovať vybraných poskytovateľov koncových služieb. Až na to, že B. Máčaj po svojich predchodcoch zdedil averziu voči WiFi.
Lebo komisia
WiFi podľa B. Máčaja negarantuje kvalitu pripojenia. Šíri sa vo voľnom frekvenčnom pásme, provideri sa navzájom rušia a nevedia zaručiť, že dáta k používateľovi potečú stanovenou minimálnou rýchlosťou dva megabity za sekundu. „Broadband nemôže mať úzke hrdlo,“ argumentuje šéf NASES. Túto podmienku podľa neho spĺňa len optické vlákno alebo iný typ pevnej linky, prípadne rádiový spoj v pásme, ktoré má licenciou vyhradené jeden provider. Argumentuje tiež, že pri definícii broadbandu vychádzali z odporúčaní Európskej komisie.
Fakt je, že EÚ predovšetkým presadzuje pravidlo, podľa ktorého sa finančná podpora rýchleho internetu riadi potrebami používateľov, a nie technológiou. Infraštruktúra by mala spĺňať ich požiadavky rýchlosti, kvality či dostupnosti. „Každá technológia, ktorá spĺňa tieto kritériá, a teda aj WiFi, môže byť financovaná z regionálnych fondov,“ píše sa vo vyjadrení, ktoré TREND získal od Európskej komisie. Či slovenskí úradníci a ich konzultanti toto pravidlo dodržali, však jasné nie je: „Bohužiaľ, nie sme si vedomí špecifík, na ktoré sa vzťahuje vaša otázka, no s podrobnosťami sa oboznamujeme.“
Tak či onak, na WiFi sa pri hľadaní bielych miest na slovenskom vidieku neprihliadalo. Do eurofondového projektu sa tak kvalifikovali lokality, v ktorých sa internet nešíri (alebo v dohľadnom čase neplánuje šíriť) cez kábel, optiku či FWA. Hoci WiFi provideri v nich pôsobia – aj s produktmi s rýchlosťou sťahovania dát aspoň 2 Mbit/s.
V zásade by to neprekážalo. Vybudovanie diaľkovej konektivity môže pomôcť nielen napríklad Slovak Telekomu, ktorý má z historických dôvodov aj v mnohých odľahlých dedinách aspoň limitovanú miestnu infraštruktúru, ale i providerom s WiFi vysielačmi. Lenže NASES chce komerčných poskytovateľov do svojej novej siete pustiť, len ak ich posledná míľa spĺňa ňou stanovené kvalitatívne parametre. Čiže ak ide o optické vlákno alebo licencované rádio.
Najlacnejšie a najrýchlejšie
Otázka je, či eventuálne zatvorenie novej siete národnej agentúry pre WiFi providerov neporušuje zásady hospodárskej súťaže, keďže by to smerovalo k pozitívnej diskriminácii ich konkurentov. Rovnakú výzvu pred pol druha rokom riešili predchodcovia B. Máčaja a ani súčasný šéf NASES na ňu nemá jednoznačnú odpoveď. K všeobecnému sľubu, že „nechceme nikoho vytláčať z trhu“, pridáva odporúčanie, aby si WiFi poskytovatelia zaobstarali licencované frekvencie. Napríklad tie v pásme 10 GHz, za ktoré Telekomunikačný úrad SR požaduje len minimálne úhrady.
Lenže internet do domácností, postavený na licencovaných frekvenciách, môže byť nad sily providerov, a nielen lokálnych. Šéf Alternetu a zakladajúci člen Asociácie lokálnych poskytovateľov internetu Michal Rybárik odhaduje, že pri koncovej cene napríklad 15 eur mesačne, ktorá by mohla byť ešte pre zákazníkov zaujímavá, sa celá investícia vráti najskôr o sedem rokov. Takáto návratnosť je podľa neho akceptovateľná skôr pri optike, na ktorej bude možné aj po siedmich rokoch poskytovať služby na konkurencieschopnej úrovni, kým licencované desaťgigahertzové rádio bude dávno morálne zastarané.
A výpočty podľa M. Rybárika nemusia vychádzať ani pri optickom vlákne: „Takáto infraštruktúra je dlho návratná v mestách, nieto ešte na vidieku, kde je nižšia kúpyschopnosť a vyššie náklady na výstavbu sietí.“ Aj Orange či Slovak Telekom vybudovali optiku takmer výlučne na sídliskách krajských či okresných miest, kde mohli očakávať podstatne vyššiu koncentráciu dopytu ako v zástavbe s rodinnými domami. Podľa M. Rybárika by štát nemusel vidiecky internet tlačiť hneď na najvyššiu možnú technologickú úroveň: „Keď to nazvem metaforicky, chce dedinčanov preorientovať z umývania sa v potoku rovno na jacuzzi.“
Ekonomickú výhodnosť WiFi v porovnaní s inými technológiami si všimla aj štúdia vykonateľnosti KPMG. Podľa nej investičné náklady na jeden vysielač v licencovanom pásme (3,5 GHz) dosahujú takmer 60-tisíc eur, kým pri WiFi (voľné pásmo 2,4 GHz) len niečo vyše 1 400 eur. Konzultanti vyhodnotili WiFi ako „najlacnejšie a najrýchlejšie riešenie“, i keď nezabudli prízvukovať „možnosť vzniku interferencií a rušenia“.
Na stĺpy
Internetové jacuzzi pre dedinčanov by nemuselo byť úplné ekonomické sci-fi, ak by sa zmenila vyhláška ministerstva životného prostredia č. 532/2002 Z.z., ktorá striktne vyžaduje, aby sa telekomunikačné rozvody v zastavaných častiach obcí zakopávali do zeme. Otázka je, prečo by sa miestna samospráva nemohla sama rozhodovať, či a do akej miery operátorom umožní, aby si vedenia vešali na stĺpy verejného osvetlenia alebo miestneho rozhlasu, ktoré sú – a zrejme ešte dlho budú – koloritom veľkej časti slovenských dedín.
Ak by provideri mohli využívať vzdušné vedenia, zbavili by sa 50 až 80 percent nákladov na výstavbu fixných sietí, ktoré si vyžadujú zemné práce. Nehovoriac o jej podstatnom zrýchlení. Nad úpravou vyhlášky uvažovali aj autori štúdie uskutočniteľnosti z KPMG, no u vládnych úradníkov v tom čase nepochodili. Súčasný šéf NASES túto myšlienku v rozhovore pre TREND neodmieta. Ak by ju presadil, pre rozmach internetu v odľahlých dedinách by možno spravil viac, ako si vo svojej eurofondovej vízii naplánoval.
Foto - Profimedia.cz
Článok vyšiel vo vydaní TRENDU č. 35.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Desať dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
