Slovensko opäť prekvapila kríza - slintačka a krívačka. Nákaza, ktorú susedia držia pod kontrolou už od januára. Šesť ohnísk za pätnásť dní, tisíce utratených zvierat a jeden štát, ktorý nevie, čo skôr. Či hasiť vnútrokoaličné spory, alebo meniť tváre na ministerstvách.
Kým Nemecko hlásilo prvý prípad, Česko už zavádzalo opatrenia. Slovenskí lídri zatiaľ stihli len odkázať národu, aby nechal vládu „pracovať“. Keď sa kabinet konečne rozhýbal, bolo neskoro. Zlyhal systém, komunikácia aj ochrana zvierat. Dobytok trpí, prevozy meškajú. A krajina, ktorá nemá dostatočnú infraštruktúru na likvidáciu kadáverov, prekladá zodpovednosť z jedných pliec na druhé.
Slintačka a krívačka (SLAK) potvrdila svoj návrat do Európy už začiatkom roka. Berlín zaznamenal výskyt 10. januára, Budapešť o takmer dva mesiace neskôr – 7. marca v obci Kisbajcs, len pár kilometrov od slovenskej hranice. Maďarsko okamžite vymedzilo ochranné pásma, obmedzilo pohyb zvierat a začalo s likvidáciou chovov. Promptne reagovali aj české úrady – zaviedli hraničné kontroly, dezinfekcie a zákaz dovozu rizikových komodít.
Slovensko, ako nárazníková zóna regiónu, namiesto pohotovej odozvy len sledovalo vývoj. Dezinfekčnú bránu začalo stavať až tri týždne po prepuknutí nákazy v Maďarsku – navyše smerom dnu, nie von. Vírus pritom v krajine už dávno koloval. Vláda oficiálne potvrdila tri ohniská 21. marca, o pár dní štvrté a 28. marca piate, ktoré je vzdialené viac ako 40 kilometrov od predchádzajúcich prípadov. Najnovšie pribudlo aj šieste epicentrum – na farme za obcou Jurová v okrese Dunajská Streda. Slintačka a krívačka sa tak šíri rýchlejšie, než štát stíha reagovať.
Komisia síce vyzdvihla kroky Slovenska po prepuknutí nákazy, zároveň ale poukázala na viacero zásadných nedostatkov. Kritizuje slabý veterinárny dozor, oneskorenú vakcináciu, neefektívny zber a spracovanie údajov, koordináciu medzi zložkami aj nedostatočnú dezinfekciu. Odporúča zlepšiť monitorovanie, testovanie a riadenie situácie cez centrálny dozorný orgán.
Zvieratá platia životmi, farmári majetkom
Zatiaľ čo autority tvrdia, že majú všetko pod kontrolou, chovatelia plačú nad stratami. Nerozumejú, prečo musia prísť o celé stádo, keď nie je nakazené. Protestujú. Chýba totiž jasná komunikačná stratégia aj informačná kampaň. Namiesto faktov dostali príkaz. Nezodpovedané otázky tak nahradili emócie a frustrácia.
Zvieratá, ktoré mali byť okamžite usmrtené, čakajú v bolestiach aj šesť dní. Farmári sa o ne musia starať, akoby boli zdravé, hoci sú už odsúdené. Zákrok mal byť rýchly, aby sa zabránilo šíreniu nákazy a ukončilo trápenie. Likvidačné jednotky ale nestíhajú, a keď sa konečne objavia, zaznie výstrel. Zasahuje poľovník, nie veterinár. Odborný prístup ustupuje rýchlemu riešeniu. Dochádza tak porušeniu bezpečnostných aj etických pravidiel (welfare). Dobytok preto mal „uspať“ buď injekčne alebo elektrickým prúdom.
Infraštruktúra v troskách
Na Slovensku máme len jednu kafilériu a aj tá je súkromná. Kadávery z juhu a západu tak putujú stovky kilometrov, kým sa dostanú do Žiliny. V EÚ pritom ide o unikát. Neexistuje členský štát s podobne slabou infraštruktúrou. Obavy verejnosti ešte podporilo video zo sociálnych sietí, na ktorom je kamión s pootvoreným poklopom. Ministerstvo reagovalo vyhlásením o „ojedinelom prípade“. No boli minimálne dva.
K incidentu sa pre TREND vyjadrila aj kafiléria v Mojšovej Lúčke pri Žiline: „Kravy boli utratené deň pred prevozom, náš vodič o tom nevedel. V telách sa preto nahromadili plyny, ktoré vyduli poklopy.“
Ďalej zdôrazňuje, že riešenie nákazy nie je výlučne v jej kompetencii. Upozorňuje, že výskyt slintačky a krívačky je na Slovensku natoľko rozsiahly že by nápor nezvládla ani ďalšia kafiléria. Aj preto časť kadáverov prevážajú iné spoločnosti alebo štátne zložky priamo do zakopávacích jám. Tie sú pritom bežnou súčasťou krízového manažmentu aj v západnej Európe a sú jednou z alternatív likvidácie vírusu.
Odborník Jozef Bíreš pre hnonline.sk uviedol, že pri zriaďovaní náhradných mrchovísk je dôležité posúdiť ich z viacerých hľadísk - kontaminácia vôd, ohrozenie prírody, šírenie nákazy. V Británii počas epidémie v roku 2001 zvieratá pred zakopaním spálili. Na Slovensku podľa neho absentuje podobná prevencia.
Chýba vôľa konať
„Už teraz vieme, že došlo k závažným pochybeniam,“ hovorí pre TREND poslanec za SaS Alojz Hlina. Podľa neho minister Takáč vedel o výskyte SLAK v Maďarsku už 6. marca, no verejne sa vyjadril až o osem dní neskôr. „Stratili sme minimálne jeden veľmi dôležitý týždeň, ktorý mohol byť rozhodujúci. Ak hovoríme o vážnej hrozbe, reakcia mala byť okamžitá,“ povedal.
Za zásadný problém považuje nepripravenosť štátu. Podľa neho chýbal jasný krízový plán a základné preventívne opatrenia na hraniciach. „Priechod v Medveďove mohol byť dočasne uzavretý alebo aspoň vybavený dezinfekčnými rohožami. Ak ich nemali k dispozícii, mohli improvizovať a použiť molitan,“ uviedol. Vznikla tak podľa neho absurdná situácia, keď sa „Maďari chránili pred nami, hoci nákaza pochádzala od nich.“
Vláda mala byť prísnejšia. „Všetky štáty okolo nás zakázali dovoz mäsa. Dokonca aj Kanada, a to v čase, keď vírus nebol na Slovensku potvrdený. My sme doteraz nezakázali import maďarského mäsa. Otázka znie – koho záujmy tým sledujeme?“ pýta sa Alojz Hlina.
Ukazuje sa, že nákaza, ktorá susedov nezaskočila, Slovensko paralyzuje. Chýba pohotová reakcia, jasná stratégia aj základná koordinácia. Štát lavíruje medzi oneskorenými rozhodnutiami a komunikačným vákuom. Dôvera v autority klesá, náklady narastajú a opatrenia prichádzajú neskoro. Najvyššiu daň napokon zaplatia tí, ktorí sa brániť nevedia. Slintačka a krívačka doteraz pripravila farmárov o viac ako sedemtisíc kusov hovädzieho dobytka. Kríza tak opäť potvrdila, že ani náskok nepomôže, ak nie je vôľa konať.
Ďalšie dôležité správy
