Zdravotníctvo v rozvrate. To je bilancia pol roka ministrovania Mareka Krajčího

Počet prípadov nákazy Covidom-19 je na Slovensku na nových maximách a ďalej prudko rastie. Testovacie a trasovacie kapacity nestíhajú. Zdravotnícky personál je pod čoraz väčším tlakom a jisky sa rýchlo zapĺňajú. Líder a plán sú v nedohľadne. Začína sa šepkať o blížiacom sa armagedone. „Ideme do strašných dní. Počty budú evidentne ešte výrazne stúpať a naše kapacity začnú škrípať,“ vyhlásil premiér Matovič.

V tejto neblahej, no najmä nezvládnutej situácii bolo namiesto prípravy na druhú vlnu epidémie prioritou ministra zdravotníctva plošne vymieňať riaditeľov nemocníc. Bez transparentných a objektívnych výberových konaní sa na posty dostali sporní ľudia, ktorí nezvýšili dôveru vo fungovanie systému. Najväčším prekvapením posledných dní sa stal narýchlo podaný návrh ministerstva na odstrihnutie súkromných zdravotných poisťovní od plánovaného dofinancovania. Ak by ho vláda schválila, nikto nevie, čo by to znamenalo pre viac ako dva milióny poistencov.

Polročnú prácu nového ministra zdravotníctva ľudia zo sektora, s ktorými sa TREND rozprával, hodnotia vyslovene negatívne. Obrovské manažérske zlyhanie, takmer žiadna komunikácia či neodbornosť pri príprave opatrení a usmernení – to sú najčastejšie výčitky. Tou najväčšou opakovanou obavou sú červené oči pri výmene všetkých, ktorí „nie sú s nami“.

Pri najväčšej hrozbe stojacej pred slovenským zdravotníctvom a ekonomikou vôbec ministerstvo zdravotníctva presadzuje zásadné štrukturálne reformy a personálne zmeny. To všetko bez plánu, transparentnosti či odbornej diskusie. Zdravotníctvo nefunguje optimálne, ale snaha rozsekať existujúce vzťahy a štruktúry len na základe pocitov a presvedčení vyvoláva obavy.

Semienka chaosu

Chaos, ktorý spôsobila reakcia novej vlády na prichádzajúcu prvú vlnu koronakrízy, bol tolerovateľný. Išlo o nepredvídanú situáciu a neskúsených politikov. Igor Matovič sa rozhodol, že zodpovednosť preberie na svoje plecia. Odvážne a správne rozhodnutie. Vytvoril permanentný krízový štáb a konzílium odborníkov. No už čoskoro sa ukázali slabosti nových štruktúr. Od začiatku nebolo zrejmé, kto celý systém riadi a kto má kompetencie epidemiologické opatrenia vydávať. Kým však držal opraty v rukách premiér, systém fungoval.

S ústupom prvej vlny epidémie sa systém riadenia rozsypal. Permanentný krízový štáb ukončil pôsobenie a jeho lídri jeden po druhom poodchádzali. Konzílium odborníkov nikto nezvolával. A to ani začiatkom leta, keď v Európe začala rásť incidencia nových prípadov. Už v júli sa TREND stal jedným z mnohých hlasov, ktoré varovali pred príchodom druhej vlny. Štátne orgány nereagovali. Minister zdravotníctva, na ktorého prešla zodpovednosť, odišiel na dovolenku.

V polovici augusta vznikla pandemická komisia, ktorá mala byť ďalším orgánom, ktorý bude situáciu riešiť. Minister s Úradom verejného zdravotníctva SR opakovane tvrdili, že na druhú vlnu koronakrízy sme pripravení. O mesiac neskôr druhá vlna na Slovensko skutočne dorazila. Ale ukázalo sa, že pripravený nebol nikto.

Manažérske zlyhanie

Už začiatkom leta bolo zrejmé, že druhá vlna príde. Vtedy mal minister namiesto dovolenkovania začať naplno pracovať na príprave a manažmente konkrétnych opatrení na odvrátenie pandémie. Namiesto toho vznikol nič nehovoriaci pandemický plán – všeobsiahly dokument bez uvedenia spúšťačov konkrétnych krokov. Jeho výsmechom je situácia, keď ani začiatkom októbra nie je zrejmé, v ktorej fáze pandémie sa krajina vlastne nachádza.

Dokumentov môže ministerstvo písať, koľko len chce, no ak sa manažérsky neuchopia konkrétne procesy, systém nikdy fungovať nebude. Za prípravou plánov a stratégií musia byť konkrétni ľudia – manažéri so svojimi zodpovednosťami a kompetenciami. Celé leto si pritom štátne orgány prehadzovali horúci zemiak medzi sebou bez jediného človeka, ministra nevynímajúc, ktorý by dokázal veci uchopiť a riadiť. Covid-19 naplno odkryl skostnatený systém riadenia štátu a neschopnosť realizovať hoci aj triviálne manažérske úlohy.

Nedostatočné testovanie

Za štyri mesiace od konca prvej vlny štát pravdepodobne vôbec nezvýšil internú testovaciu kapacitu. Úrad verejného zdravotníctva na otázky TRENDU o  testovacích kapacitách nereagoval. Zdá sa, že jedinou záchranou štátu sa stali kapacity súkromných laboratórií. Celkovo sú však v súčasnosti kapacity na úrovni 7 500 testov denne absolútne nedostatočné. Slovensko je na chvoste v testovaní na počet obyvateľov aj pozitívnych prípadov.

Ak budú počty prípadov pribúdať bez masívnejšieho testovania, ďalší nakazení pozornosti hygienikov uniknú. O to rýchlejšie sa bude nákaza šíriť. Slovensko sa dostalo do takej situácie, že testovacie kapacity by bolo treba rozširovať nie o pár tisíc, ale násobne. Zdá sa, že pri schopnostiach súčasných zodpovedných ide o nepredstaviteľné čísla. Pri informačnej bariére, ktorú ministerstvo zdravotníctva okolo seba vytvorilo, nie je možné zistiť, prečo a kde veci zlyhali.

Nedostatočné trasovanie

Trasovanie potenciálne nakazených kontaktov je pravdepodobne ešte dôležitejšie než samotné testovanie. Hygienici, ktorí trasovanie vykonávajú, boli v zúfalej situácii už pred krízou. Nízke platy neboli nikdy lákadlom pre nových zamestnancov. V čase rozbiehajúcej sa druhej vlny ministerstvo zdravotníctva v snahe šetriť začalo obmedzovať výdavky na hygienikov. Minister financií nariadil znížiť výdavky ministerstiev o desať percent. Platiť to malo aj pre zdravotníkov, situácia sa zmenila až pod nátlakom médií.

Schopnosť hygienikov dohľadávať kontakty zastala niekde okolo úrovne 500 ľudí denne. Pri raste nových nakazených v stovkách sa stalo rýchle vyhľadávanie ich kontaktov nerealizovateľným. Pritom pri vyhľadávaní ide o hodiny. Každý deň nekontaktovania potenciálne nakazeného násobne zvyšuje pravdepodobnosť šírenia choroby. Až teraz pri kolapse systému trasovania sa začína hovoriť o nutnosti prijať externé posily. Úrad verejného zdravotníctva koná so značným oneskorením, ktoré pomohlo zintenzívniť šírenie vírusu.

Schopnosť štátnych orgánov vyhodnocovať analytické dáta epidémie je oklieštená, najmä po odchode expertov z Inštitútu zdravotnej politiky. Verejnosť a pravdepodobne ani sami epidemiológovia nevedia, ako sú nové prípady štruktúrované. Bývalý minister zdravotníctva Richard Raši pripomína, že nevieme ani len to, koľko z testov je opakovaných. Nevieme, koľko nakazených pochádza z ohraničených ohnísk a koľko z komunitného šírenia. Vôbec nič sa nehovorí o schopnosti štátu vyhľadávať to najdôležitejšie – superšíriteľov choroby. Odborná aj laická verejnosť žijú v tme, čo ďalej zhoršuje situáciu a dôveru v správne manažovanie epidémie.

Stratená dôvera

Podľa premiéra sa tretina Slovenska „vy..ala“ na nosenie rúšok. Pri bližšom pohľade sa však nezdá, že by Slováci boli nezodpovední. Mnohí z nich iba stratili dôveru v opatrenia vlády, ktoré boli na jar priveľmi chaotické. Matovičov návrh „blackoutu“ mnoho ľudí vydesil. Podobný efekt mali kontroly áut na Veľkú noc či prisilné ekonomické opatrenia bez zjavného epidemiologického dôvodu.

Reálne medicínske následky prvej vlny boli pre väčšinu Slovákov minimálne a mnohí hrozbu nového koronavírusu zľahčovali či úplne spochybňovali. Ministerstvo zdravotníctva nespravilo žiadnu vzdelávaciu ani marketingovú kampaň, ktorá by situáciu vysvetľovala a poukazovala na riziká. A to ani pred blížiacou sa druhou vlnou. Veľká časť Slovákov podľahla hoaxom a zjednodušeniam, proti ktorým žiadny oficiálny predstaviteľ nebojoval.

Mnohé zo skreslených tvrdení sa zakladali na chybnej, chaotickej a agresívnej komunikácii premiéra. Práve tým, že už počas prvej vlny koronakrízy sa postavil do roly martýra, ktorý jediný vie, čo je správne, začal spoločnosť rozdeľovať. V situácii, keď krajina potrebovala jednotu, sme zažili útoky na všemožné skupiny populácie – najmä ma „múdros..čov“. Časť ľudí pri takomto vedení krajiny stratila dôveru vo vládu a v jej schopnosť postupovať v celospoločenskom záujme, čo sa naplno ukázalo pri druhej vlne.

Pred viac ako mesiacom vláda rozhodla, že pracovníci v prvej línii s boja proti covidu dostanú za svoju statočnosť odmeny v objeme 77 miliónov eur. Vyhlásiť to je politicky atraktívne, no ani po týždňoch sa odmeny nerealizovali. S najväčšou pravdepodobnosťou preto, že realizovať takéto platby zákonným spôsobom nie je také jednoduché, ako si premiér pri svojich slovách pôvodne myslel. Dotknutí ľudia sa neustále dožadujú svojich peňazí, čo ďalej zhoršuje dôveru vo vládu.

Epidemiologické ambulancie

Vláda môže prijímať akékoľvek zákony a nariadenia, ale ak nemá manažérov, ktorí by ich dokázali zaviesť v praxi, z legislatívy sa stáva iba zdrap papiera. Už v máji parlament schválil zákon o epidemiologických ambulanciách, ktoré mali odbremeniť všeobecných lekárov od pacientov podozrivých na Covid-19. Pri prestarnutej lekárskej obci sa ambulantní lekári nehrnú do vyšetria žiadneho pacienta, u ktorého je podozrenie na nový koronavírus. Práve preto sa mali vo väčších mestách zriadiť epidemiologické ambulancie, ktoré mali spraviť základné triedenie pacientov tak, aby sa každý potenciálne infikovaný vyhol zdravotníckym zariadeniam, v ktorých by mohol nákazu šíriť.

Myšlienka správna, jej realizácia v praxi zbabraná. Ministerstvo zdravotníctvo všetku zodpovednosť za epidemiologické ambulancie hodilo na vyššie územné celky, ktoré nemajú schopnosti ani rozpočet ambulancie zabezpečiť. Ministerstvo lekárom prostredníctvom žúp prikázalo, aby si sami a vo vlastnej réžii zabezpečili zoznam potrebných pomôcok. Keď to župy začali bližšie skúmať, zistili, že každého lekára by potrebný balík ochranných pomôcok vyšiel na viac ako tisíc eur. Horšie je, že polovica predpísaných pomôcok sa na trhu ani zohnať nedala.

Namiesto toho, aby ministerstvo zdravotníctva zabezpečilo ochranné pomôcky a tie rozdávalo ambulantným lekárom, opäť sa vyhlo zodpovednosti a nariadilo to už dosť stresovanému a vyťaženému zdravotníckemu personálu. Pritom malo štyri mesiace na to, aby ich dokázalo zohnať oveľa jednoduchšie a lacnejšie. Realita je taká, že epidemiologické ambulancie doteraz nefungujú.

Ohniská nákazy

Bývalý minister zdravotníctva Tomáš Drucker pripomína, že naháňame ľudí v parkoch za nenosenie rúška, no kritické zariadenia, ako sú nemocnice a domovy sociálnych služieb, ostali nezaistené. Pritom je pomerne triviálne nastaviť fungujúce procesy v medicínskych zariadeniach, ktoré by dokázali zabrániť vzniku ohnísk na tých najcitlivejších miestach. A realita mu dáva za pravdu: 550 nakazených zdravotníckych pracovníkov ku koncu minulého týždňa je zdvihnutý prst.

Aj bez koronakrízy sú mnohé zdravotnícke kapacity poddimenzované. So zdesením počúvame príbehy zdravotníckych pracovníkov, ktorí prišli do priameho nechráneného kontaktu s nakazeným, no odmietli ich otestovať na covid s odôvodnením, že ich výpadok si zariadenie nemôže dovoliť. A tak sa ďalej voľne pohybujú medzi ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi. Takéto hrubé podcenenie situácie môže skončiť obrovským výbuchom s nepredvídateľnými následkami pre zdravie tisícov ľudí.

Nefunkčné nemocnice

Kým súkromné nemocničné zariadenia na Slovensku fungujú na manažérskych princípoch a hlavným kritériom je dosahovanie stanovených cieľov, situácia v štátnych nemocniciach je dramaticky iná. V mnohých verejných inštitúciách sa plytvá – či už zištne, alebo nie. V niektorých je to manažérskym zlyhaním, v iných rodinkárstvom. Snaha ministra zdravotníctva očistiť verejnú nemocničnú sieť od nekompetentných politických nominantov je správna. Nesprávny je však spôsob, akým to vykonáva a ktorý situáciu v mnohých nemocniciach, paradoxne, zhoršuje.

Exemplárnym príkladom je odvolanie Miriam Lapuníkovej, riaditeľky banskobystrickej Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta, ktorá každoročne vyhráva ocenenia Nemocnica roka. Ešte kontroverznejším prípadom sú nominácie v Nemocnici Poprad a košickej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura. Tam situácia dospela tak ďaleko, že sa spustili petície a štrajky za odvolanie nekompetentného vedenia. Štrajky v štátnych nemocniciach pritom neboli už dekádu. Tentoraz nie sú dôvodom politické, ale náboženské nominácie. Do riadiacich funkcií sa dosadzujú ľudia bez znalostí, praxe a schopností, ale primárne pochádzajúci z náboženskej komunity. Je to rana nielen pre odbornú verejnosť, ale všetkých, ktorí verili, že príde zmena smerom k transparentnejšiemu výberu do verejných funkcií.

Okrem sporných nominácií v štátnych nemocniciach trpí celý nemocničný sektor veľkou dávkou neistoty. Chaotické nariadenia a nedostatočné usmernenia vytvárajú vrásky na čele mnohým nemocniciam, ktoré chcú splniť požadované, no rozporuplné požiadavky. Krízový manažment  nemocničnej siete na Slovensku neexistuje a väčšina opatrení sa vytvára ad hoc. Kým súkromné zariadenia sa s veľkou pravdepodobnosťou dokážu so situáciou vyrovnať, hrozí, že štátne nemocnice sa môžu s ďalším zhoršením situácie dostať do značne nepriaznivej pozície.

V Lombardsku „vybuchol“ práve vrcholový manažment zdravotnej starostlivosti a spôsobil nenávratné škody na životoch a ekonomike. Krízové riadenie na ministerstve zdravotníctva, ako aj v mnohých štátnych nemocniciach nebezpečne kopíruje lombardský scenár, čo vyvoláva obavu o schopnosť štátu zabezpečiť zdravotnú starostlivosť v čase druhej vlny koronakrízy.

Rozbíjanie systému

Odborníci na zdravotníctvo nemajú výhrady k snahe ministerstva zlepšiť systém fungovania zdravotníctva na Slovensku. Lenže na ministerstve sa všetko deje v tichosti za zatvorenými dverami, bez verejnej diskusie a možnosti diskutovať s kompetentnými. Návrhy, ciele a zámery ministerstva nepozná nikto, ani zdravotnícky výbor parlamentu. Je šokujúce, že na zasadnutí vlády sa zrazu objaví materiál na zvýšenie základného imania iba jednej zdravotnej poisťovne.

Nikdy v histórii Slovenska sa nestalo, aby bola VšZP kapitálovo dofinancovaná v prípade, že zdravotníckemu systému chýbali prostriedky. Jediné kapitálové dofinancovanie prebehlo pri spojení dvoch štátnych poisťovní – VšZP a Spoločnej zdravotnej poisťovne. V súčasnosti navrhované zvýšenie prostriedkov iba do jednej zdravotnej poisťovne vytvára podľa Tomáša Druckera situáciu, v ktorej štát na súde jednoznačne prehrá. Takýmto spôsobom by porušil viacero ústavných princípov. Medzitým by však vznikla obrovská neistota, ako bude fungovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti pri objektívnom nedostatku zdrojov. Práve preto je zásadné, aby sa prípadná zmena financovania a nastavenie systému vykonávali na základe odbornej diskusie a vyčíslenia dosahu. Politické ciele a ideologické dogmy nemôžu byť zdrojom ohrozenia poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Ako na to

Zdravotníctvo je dlhodobo najväčším problémom verejnej sféry na Slovensku. Napriek tomu, čo tvrdia niektorí politici pri moci, práve súkromné organizácie poskytujúce zdravotné služby ukazujú, ako sa dá z rovnakých prostriedkov ponúknuť viac. Či už sú to súkromné zdravotné poisťovne vo forme benefitov, alebo súkromné polikliniky a nemocnice vo forme atraktívneho prostredia a nadštandardných služieb, hoci aj za doplnkový príplatok. Ľuďom ponúkajú alternatívu nefunkčných a prevažne schátraných štátnych zariadení. A nielen to. Ako pripomína Tomáš Drucker, ak v štátnych nemocniciach nepoznáte správneho človeka, správne dvere nenájdete.

Je absolútne kľúčové, aby sa slovenské zdravotníctvo pohlo dopredu. Na to treba prestať ohýbať zákony, dosadzovať podľa politickej či náboženskej príslušnosti a robiť kľúčové rozhodnutia za zatvorenými dverami. Bohužiaľ, práve týmto spôsobom koná súčasné ministerstvo zdravotníctva. Svoju neschopnosť a manažérske zlyhanie zakrýva bojom s „hydrami a drakmi“. Slovenské zdravotníctvo potrebuje ako soľ skúseného manažéra, ktorý dokáže dostať situáciu pod kontrolu a nastaviť procesy tak, aby veci začali fungovať aj v štátnych organizáciách. Takí ľudia existujú, treba len politickú vôľu po nich siahnuť.