Krehké dodávateľské reťazce, rastúce hrozby pre národnú bezpečnosť, energetická transformácia a napokon aj kríza životných nákladov si vyžiadali mnohé zmeny, vynútili si viaceré krízové opatrenia. Akoby nastal koniec globalizácie, voľného pohybu tovaru a pracovnej sily, pričom oprát sa chytili zástancovia štátneho protekcionizmu. Možno na základe toho konštatovať, že myšlienka otvorených trhov a obmedzeného pôsobenia štátu musí zapadnúť prachom? pýta sa The Economist.
Pripomína, že je to alarmujúci trend aj pre týždenník samotný. Bol založený v roku 1843, aby, okrem iného, bojoval za voľný obchod a oklieštenú úlohu vlády. Dnes sú tieto klasické liberálne hodnoty nielen nepopulárne, ale stále viac chýbajú v politickej diskusii. Pred necelými ako ôsmimi rokmi sa prezident Barack Obama pokúšal pripojiť USA k obrovskému tichomorskému obchodnému paktu. Ak sa dnes zastávate voľného obchodu vo Washingtone, budú sa vám vysmievať alebo vás označovať za beznádejne naivného, konštatuje The Economist.
Protekcionizmus je vnímaný ako spôsob vyrovnávania sa s otrasmi otvorených trhov. Úspech Číny chcel presvedčiť Západ, že môže veľa stratiť voľným cezhraničným pohybom tovaru. Počas pandémie prevládal názor, že diery v globálnych dodávateľských reťazcoch sa dajú „zaplátať“ presunom výroby bližšie k domovu.
Tento protekcionizmus sa ale spája s dodatočnými vládnymi výdavkami. Priemysel hltá dotácie, aby podporil energetickú transformáciu a zaručil dodávky strategického tovaru. Štedré príspevky domácnostiam počas pandémie zvýšili úlohu štátu ako hrádze proti kríze životných nákladov. Španielska a talianska vláda dokonca zachraňujú dlžníkov, ktorí si nemôžu dovoliť drahé hypotéky.
Globalizovaný obchod neutrpel
Táto kombinácia štátnej ochrany, výdavkov a regulácie je extrémne nákladná. Globalizovaný obchod sa však vyrovnal s obrovskými výkyvmi v dopyte spotrebiteľov: Cez americké prístavy prechádzalo v roku 2021 o 11 percent viac tovaru ako v roku 2019. Nemeckej ekonomike sa podarilo niečo podobné, pričom neutrpela žiadnu veľkú ujmu, keď rýchlo prešla z ruského plynu na iné zdroje energie. Aj kompilované obchodné vzťahy s Čínou naďalej zvyšujú reálne príjmy Američanov.
Problémom protekcionistickej ekonomiky je preťaženie štátu. Vlády rozhadzujú práve vtedy, keď potrebujú obmedziť sociálne výdavky. Starnúce obyvateľstvo zaťažuje rozpočty dodatočnými výdavkami na dôchodky a zdravotnú starostlivosť. Rastúce úrokové sadzby všetko zhoršujú. Po kríze dlhopisového trhu v roku 2022 britská pravicová vláda zvyšuje dane ako podiel na HDP o viac ako v ktoromkoľvek parlamentnom období v histórii krajiny. Keďže výnosy dlhopisov s dlhou splatnosťou rastú, zadlžené Taliansko opäť vyzerá neisto. Stúpajúci účet za dlhovú službu Spojených štátov sa pravdepodobne vyrovná svojmu historickému maximu ešte pred koncom desaťročia.
Ľudia radi míňajú peniaze iných ľudí. Práve keď sú štátne rozpočty napäté, rastú aj špeciálne potreby, na ktoré „je nutné“ dávať peniaze zo štátnej kasy. Je ťažšie odobrať podporu či sociálne príplatky, ako ich poskytnúť – najmä starším voličom, ktorí majú menší podiel na ekonomickom raste.
Príde obrat
Nakoniec však príde dezilúzia. Môže to byť spôsobené skutočnosťou, že zadlžené vlády dobieha fiškálna extravagancia. Aj stagnujúca, represívna Čína už nemusí plniť sľub štátom riadenej prosperity.
Keď príde zmena, môže byť prekvapivo rýchla – aspoň v demokraciách. V sedemdesiatych rokoch sa trend obrátil v prospech voľných trhov takmer tak rýchlo, ako sa dnes obrátil proti nim, čo viedlo k zvoleniu Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana. Úlohou klasických liberálov je pripraviť sa na tento moment definovaním nového konsenzu. A rýchlo sa ho chopiť. To nebude ľahké, najmä vzhľadom na rivalitu medzi USA a Čínou. Ale to sa robilo aj v minulosti. A za akú cenu...
Ďalšie dôležité správy
