Reči na pokraji vojny sú vždy rovnaké. Tí, čo sú za vojnu, najhlasnejšie kričia a bijú sa do pŕs, túžia po rachote tankov a hrmení lietadiel. Tí, ktorí sú proti vojne, si vyslúžia nálepku slabochov, zmierovateľov a kapitulantov. Keď zaznejú trúby a bubny, rozum sa uteká schovať, konštatuje britský publicista Simon Jenkins vo svojom článku v denníku The Guardian.
Pelosiovej provokácia
Návštevu predsedníčky Snemovne reprezentantov USA Nancy Pelosiovej na Taiwane považuje Jenkins za tak nehanebne provokatívnu, že sa až zdá, že ide len o „strednodobý volebný trik".
Pelosiová, ako pripomenul, vyhlasovala, že „je nevyhnutné, aby Amerika a jej spojenci dali jasne najavo, že nikdy neustúpime autokratom“.
„Hrubá prehnaná reakcia Číny je klasickým príkladom rýchlej eskalácie. Keď však (prezident USA) Joe Biden tvrdil, že USA budú Taiwan vojensky brániť, jeho prezidentská kancelária okamžite ustúpila a znovu presadzovala politiku 'strategickej nejednoznačnosti'. Naďalej platí, že zatiaľ nikto celkom neverí, že USA pôjdu do vojny o Taiwan," napísal Jenkins.
Rusko musí stroskotať
Podľa neho podobná nejednoznačnosť napĺňa aj postoj Západu k Rusku, pokiaľ ide o Ukrajinu. USA a Británia totiž opakujú, že Rusko „musí stroskotať musí byť vidieť, ako stroskotá“.
Jenkins sa pýta, či je skutočne možné spoliehať sa na to, že Rusko bude tolerovať stále väčšie ničenie svojej výzbroje bez eskalácie.
„Zdá sa, že Západ bude udržiavať Ukrajinu v stave remízy v nádeji, že odloží nejaký strašný penaltový rozstrel. Jediné, čo môže Rusko urobiť, je páchať stále viac zverstiev, aby udržalo svoj tím v hre. Pripúšťame, že eskaluje niečo iné? Sú to tie isté neistoty, ktoré zaplavili európsku diplomaciu v roku 1914. Vládcovia váhali, zatiaľ čo generáli rinčali šabľami. Vlajky viali a noviny sa plnili zoznamami zbraní. Rokovania sa prehupli do ultimát. Keď frontová línia prosila o pomoc, beda každému, kto moralizoval o kompromise. Počas dvoch východo-západných jadrových kríz studenej vojny, v roku 1962 v súvislosti s Kubou a v roku 1983 v dôsledku falošného raketového poplachu, katastrofu odvrátili neformálne komunikačné linky medzi Washingtonom a Moskvou. Fungovali. Tie linky dnes údajne neexistujú. Východný blok vedú dvaja autokrati, vnútorne zabezpečení, ale paranoidní, pokiaľ ide o ich hranice," priblížil britský publicista.
Západní lídri
Západ je podľa neho „nakazený zoslabnutými a neúspešnými lídrami, ktorí sa snažia zvýšiť svoje postavenie podporovaním konfliktov v zahraničí".
„Novinkou je premena starého západného imperializmu na nový poriadok západných 'záujmov a hodnôt', ktoré sú pripravené na modlenie sa za pomoc pri akejkoľvek intervencii. Takýto poriadok sa stal svojvoľným a nepozná hranice... Preto taká svojvoľná politika voči Iránu, Sýrii, Líbyi, Rwande, Mjanmarsku, Jemenu, Saudskej Arábii a ďalším. Británia prenechala Hongkong Číne a darovala Afganistan Talibanu," uviedol Jenkins.
Rusko-čínsky útok na Britániu
Pripomenul, že nikdy v jeho živote nemuselo britské ministerstvo obrany brániť Spojené kráľovstvo pred „vzdialene pravdepodobnou zámorskou hrozbou". Namiesto toho v rámci „záujmov a hodnôt zabilo v mojom mene nespočetné množstvo cudzincov a prakticky bez zisku".
„Teraz, s črtajúcou sa hrozbou vážnej konfrontácie medzi Východom a Západom, by sme od pravdepodobnej budúcej britskej premiérky Liz Trussovej mali očakávať najmenej to, že upustí od svojho klišé a jasne sformuluje, aké sú ciele Británie, ak nejaké sú, na Ukrajine a Taiwane," napísal Jenkins. Žiadna z týchto krajín nie je podľa neho „formálnym spojencom" Británie ani kritickou pre jej obranu.
Riešenie
„Hrôza z ruskej agresie ospravedlňovala vojenskú pomoc Kyjevu, ale bola to skôr humanitárna ako strategická reakcia. Pravdepodobne najväčšou pomocou, ktorú môžeme Ukrajine poskytnúť, je pomôcť pri prípadnom návrate jej pracovnej sily v exile a pomôcť pri obnove jej zničených miest. Taiwan si tiež zaslúži sympatie v jeho historickom boji s Čínou, ale jeho postavenie nepredstavuje pre Britániu žiadnu vojenskú hrozbu. Jeho obyvateľstvo sa už dlho uspokojuje s nejednoznačným vzťahom s Čínou, pretože vie, že je jej dlhodobo vydaná na milosť," konštatoval publicista.
Kritizoval aj britského premiéra Borisa Johnsona za vlaňajšie vyslanie lietadlovej lode Queen Elizabeth do Juhočínskeho mora. Nazval to „nezmyselným aktom márnivosti".
Z kopca k jadrovej katastrofe
„Rusko a Čína zažívajú podobné hraničné spory, ktoré sa vyskytujú vo väčšine kútov sveta. Cudzinci len zriedkakedy pomáhajú pri ich riešení. Časy, keď mohli západné mocnosti určovať sféry záujmov štátov ako Čína a Rusko, sa právom skončili, ako sa to uznávalo aj počas studenej vojny. Odkedy sa tento konflikt skončil, globálne zásahy Západu sa stali paródiami na imperiálny dosah, najmä v moslimskom svete. Až na niekoľko výnimiek Čína ani Rusko neprejavili porovnateľnú túžbu vlastniť svet. Chceli len, akokoľvek bezcitne, opäť si privlastniť susedov. Osudy Ukrajiny a Taiwanu si zaslúžia diplomatickú podporu, ale nemožno im dovoliť, aby sa rútili z kopca smerom ku globálnej vojne alebo jadrovej katastrofe. To môže znížiť účinok - vždy nadhodnocovaný - jadrového odstrašovania a urobiť ho zraniteľným voči vydieraniu. Ale jedna vec je vyhlásiť sa za 'radšej mŕtveho než červeného', iná vec je vnútiť toto rozhodnutie iným," zdôrazňuje Jenkins.
Trúbte na ústup
Podľa Jenkinsa sa môže stať, že jedného dňa globálna vojna, podobne ako globálne otepľovanie, spôsobí svetu katastrofu.
„Liberálna demokracia v súčasnosti dlhuje ľudstvu to, aby toto riziko skôr odvrátila, než aby ho vyvolala. Obe strany teraz koketujú s katastrofou. Západ by mal byť pripravený ustúpiť - a nenazývať to porážkou," navrhol v závere svojho článku Jenkins.
Ďalšie dôležité správy
