Vasyl Čerepanyn, šéf výskumného centra v Kyjeve, spomína v článku pre The Japan Times na to, ako pred pár rokmi počas panelovej diskusie na univerzite v nemecky hovoriacej krajine nazval ruského prezidenta Vladimira Putina „najmocnejším fašistickým politikom na svete“.
Po diskusii mu organizátori ostýchavo povedali, že podujatie prebehlo dobre, no nálepka, ktorú dal ruskému lídrovi, bola „až príliš“ – aj keď v tom čase Rusko už okupovalo Krym a začalo vojnu na Donbase. Čerepanyna podľa jeho slov prekvapil spôsob, akým mu to organizátori oznámili, pretože sa mu zdalo, ako keby sa úprimne hanbili za to, čo povedal. Cítil sa tak, ako keby povedal niečo nemravné.
Genocídne fantázie
Prvé bomby, ktoré 24. februára padli na Ukrajinu, ospravedlnili jeho zjavnú vulgárnosť, pokračuje Čerepanyn. Putinov fašizmus podľa neho západné politické a finančné elity prijali natoľko, že im predtým bolo nepríjemné ho verejne odsúdiť.
Putin nielenže odopiera Ukrajine právo na existenciu, ale takisto kontroluje propagandistickú mašinériu, ktorá vydala manifest prehlasujúci Putinov genocídny cieľ eliminovať Ukrajincov ako takých. Čo je viac, k dispozícii má štát, ktorý je už teraz pripravený vykonať jeho genocídne fantázie a vyhladiť Ukrajincov preto, lebo si ruský prezident myslí, že by nemali existovať, ozrejmuje Čerepanyn.
Odkaz holokaustu
Hanba, ktorú Západ pociťuje, keď Putina nazve fašistom, má podľa Čerepanyna korene v jeho psychologicko-historickom pozadí. Použiť toto slovo znamená zásah do nedotknuteľného miesta vyhradeného pre absolútne zlo v kolektívnej pamäti povojnovej Európy, ktorej politické zjednotenie je založené na spoločnej zodpovednosti za odkaz holokaustu, myslí si Čerepanyn.
Dodáva, že utrpenie, ktoré nacizmus naprieč kontinentom spôsobil, bolo mimo ľudské chápanie a bolo náročné ho vysvetliť v čisto racionálnych pojmoch. V povedomí verejnosti sa nacizmus vníma skôr ako metafyzické zlo než politický projekt.
Podľa Čerepanyna nie je náhoda, že Kremeľ si ako ospravedlnenie svojej vojny proti Ukrajine vybral pojmy „denacifikácia“ a „demilitarizácia“. Tým, že sa prezentuje ako tá hlavná krajina, ktorá porazila nacistické Nemecko, a zanedbáva kľúčovú úlohu, ktorú hrali ostatné bývalé štáty Sovietskeho zväzu, akými sú Ukrajina či Bielorusko, sa Rusko snaží kompenzovať svoju porážku v studenej vojne, pokračuje Čerepanyn.
Normalizoval ho liberálny Západ
Pre pravicových populistov a autoritárske vlády bol Putinov režim vždy prirodzeným ideologickým spojencom a vhodným zdrojom peňazí, tvrdí Čerepanyn a dodáva, že takíto lídri ruskú inváziu na Ukrajinu formálne odsúdili a oportunisticky súhlasili s prijatím ukrajinských utečencov, no zároveň si udržiavali svoje protiprisťahovalecké postoje, odmietali ekonomické sankcie či bojkotovali ruské energie.
Ľavica, pre ktorú by mal byť antifašizmus prirodzený, sa podľa Čerepanyna stala obeťou svojho vlastného narcizmu a dogmatického fetišizmu. Dodáva, že mnoho z nich si osvojilo názor, že „na vine sú obe strany“, pričom obvinili NATO a Spojené štáty z toho, že konflikt vyprovokovali.
Nebola to ani krajná pravica, ani krajná ľavica, kto dopomohol k posilneniu ruského fašistického režimu, konštatuje Čerepanyn. Boli to predstavitelia politického stredu a finančné elity liberálnych demokracií, kto do kremeľského mafiánsko-kapitalistického systému pumpoval majetok a nechal sa týmto systémom skorumpovať, dodáva.
Aj keď Putin premenil ruskú politiku na „špeciálnu operáciu“ a povolil politické atentáty, štátnu cenzúru, manipuláciu volieb, systematickú represiu a vojenské invázie do iných krajín, tak ho západný liberalizmus normalizoval – a urobil tak napriek hodnotám, ktoré podľa svojich slov vyznáva, uzavrel Čerepanyn.
Ďalšie dôležité správy
