Záhadná spoločnosť Interblue Group, ktorá kúpila časť slovenskej rezervy emisií skleníkových plynov, po mesiacoch mlčania prehovorila. Pravda, nestálo to za veľa. Okrem toho, že obchod bol v súlade s Kjótskym protokolom, odmietla zverejniť detaily s odvolaním sa na obchodné tajomstvo.
A nezabudla pohroziť TRENDU právnymi krokmi, ak neprestane publikovať „nepravdivé, neprofesionálne a škodlivé“ informácie.
Toľko vyjadrenie firmy, ktorej nominant SNS Ján Chrbet predal horúci vzduch o desiatky miliónov eur lacnejšie, než dokázali v porovnateľných transakciách zarobiť okolité krajiny.
Domáce pozadie
|
Ján Chrbet |
Oficiálna reakcia – ak sa to tak dá nazvať, nikto ju nepodpísal – prišla po tom, čo sa TRENDU po viacerých márnych pokusoch podarilo spojiť s dánskou občiankou Janou Lütken. Tá spolu s Hansom Grobom sedí v orgánoch spoločnosti, ktorá bola zaregistrovaná v americkom štáte Washington v júni minulého roka. Ich firma Onyx Group, sídliaca v daňovom raji Zug, sa zaoberá daňovým poradenstvom a správou firiem. J. Lütken prezradila toľko, že Interblue nakupovala emisie pre bližšie nešpecifikovaných partnerov.
Minister vyhlásil, že firma zastrešuje skupinu štátov, ktoré obchodujú s emisiami. No švajčiarsko-americká spoločnosť zanecháva česko-slovenské stopy. Nechtiac ich odhalila internetová stránka Interblue Group. Zaujímavejší než nič nehovoriaci obsah je jej vznik. V novembri ju registrovala česká webhostingová firma a jej zdrojový kód obsahoval e-mailovú adresu 21-ročného slovenského vysokoškoláka.
Jeho otec Miloš Šušoliak pôsobil v spoločnosti WMJ Company, ktorá obchoduje s emisiami oxidu uhličitého. Patrí do zoskupenia istrokapitalistickej vetvy Braňa Prieložného. Firma akékoľvek prepojenie s Interblue Group odmietla. Vyhlásila, že dala v máji 2008 ponuku na odkúpenie štátnej rezervy, ale ministerstvo životného prostredia ju neakceptovalo. Právny zástupca firmy zároveň poprel, že by autorom webstránky americkej firmy bol slovenský študent. S tým, že niekto musel skopírovať kód s jeho kontaktom.
Inou indíciou, že horúca je domáca, nie medzinárodná stopa, bol vznik materiálu, o ktorom vlani v októbri rokovala vláda SR. TREND si vtedy všimol, že úradný text bol podľa vlastností wordového dokumentu upravovaný v počítači vtedajšieho akcionára slovenskej firmy Magic Trading Corporation (MTC) Norberta Havalca. MTC je dodávateľ zbraní, nábojov a techniky pre ministerstvo obrany a Slovenskú informačnú službu. Sám N. Havalec tvrdil, že materiál nespracovával ani nie je jeho autorom.
Naozaj nevýhodne
Na domácom politickom poli medzičasom pokračujú hry na skrývačku. Po počiatočnej obhajobe obchodu premiér Robert Fico koncom minulého týždňa zmenil rétoriku. Vyzval ministra životného prostredia, aby zverejnil zmluvu s Interblue Group. A vyhlásil, že je pripravený J. Chrbeta odvolať, ak sa ukáže, že pri transakcii porušil zákon. Podobná taktika sprevádzala aj nástenkový tender, do ktorého bol namočený bývalý a súčasný minister výstavby a regionálneho rozvoja.
Rezort životného prostredia zareagoval očakávaným spôsobom. Na zverejnenie zmluvy – hoci ide o nakladanie s majetkom štátu – vraj potrebuje súhlas obchodného partnera. A Interblue Group sa vyjadrila , že je proti. V čase uzávierky tohto článku zmluva zverejnená nebola a ministerstvo neodpovedalo ani na ďalšie otázky o transakcii. No premiér aj minister ju opakovane označovali za finančne výhodnú.
To, či uzatvorením zmluvy J. Chrbet porušil zákon, je otázka. No podstata je inde. V tom, že minister predal štátnu rezervu (takzvané jednotky priznaného množstva, AAU) v porovnaní s ostatnými krajinami nevýhodne. Ukrajina, Česko a Lotyšsko uzavreli v marci tohto roka obchody, v ktorých za ekvivalent jednej tony emisií oxidu uhličitého získali približne desať eur. Za podobných podmienok sa chystá predať časť rezervy Írsku a Svetovej banke aj Poľsko. Maďarsko obchodovalo vlani zhruba v rovnakom čase ako Slovensko. Podľa informácií denníka Sme, ktorý sa odvolal na agentúru Bloomberg, dosiahli južní susedia cenu 14 eur za tonu.
Slovenských šesť eur je najnižší výnos zo všetkých realizovaných a dosiaľ známych chystaných transakcií. Podľa analytickej firmy orbeo sa v minulom a tomto roku celkovo zobchodovalo vyše 90 miliónov ton emisií z rezerv jednotlivých štátov. Za priemernú jednotkovú cenu desať eur. To umožňuje spresniť, koľko minister životného prostredia prerobil v neprospech verejných financií v porovnaní s trhom. Výsledná suma: na desiatich miliónoch ton emisií obral daňovníkov približne o 40 miliónov eur.
Kľúčový rozdiel je, že Slovensko ako jediné predávalo emisnú rezervu cez súkromného sprostredkovateľa. Ostatné krajiny uzatvárali medzivládne dohody. A podľa dostupných informácií boli obchody spojené s ekologickými projektmi (GIS). Práve vďaka participácii kupujúcich strán na zelených investíciách mohli ostatní dosiahnuť lepšiu cenu ako slovenské ministerstvo životného prostredia, ktoré len zobchodovalo „horúci vzduch“.
Klamár, klamár
|
Robert Fico: Médiá aj opozícia by mali byť radi, že sa vláde podarilo štátnu rezervu emisií oxidu uhličitého predať. |
Spôsob, akým sa predseda vlády pustil do obhajoby obchodu, ministrovi J. Chrbetovi nepomohol. R. Fico napríklad tvrdil, že Japonci ponúkali päť eur za tonu, minister deň predtým vyhlásil, že s Japoncami nerokoval. Premiér zdôrazňoval, že obchod sa uskutočnil v súlade so zákonom, ktorý schválila vláda Mikuláša Dzurindu. No nepovedal, že sprostredkovaný predaj umožnila ministrovi novela zákona o obchodovaní s emisiami, ktorú navrhla a schválila súčasná koalícia. Dovtedy mohol predávať iba cez dražbu.
Zmätočné informácie poskytovali členovia vlády aj o dátume podpisu zmluvy. Premiér minulý týždeň uviedol, že transakciu minister uzavrel v septembri minulého roka. Teda predtým, ako oficiálne informoval vládny kabinet. No ministerstvo životného prostredia ešte v decembri naťahovalo TREND tvrdením, že nemôže poskytnúť informácie ani zverejniť kontrakt, lebo nie je podpísaný a prebiehajú rokovania.
„Firma [Interblue Group], o ktorej hovoríte ako o kupcovi, bola jedným zo záujemcov, ale obchod ešte neprebehol,“ odpovedal vtedy ministrov hovorca. Tento týždeň ministerstvo financií potvrdilo, že peniaze za predaj emisnej rezervy prišli na účet štátu v decembri minulého roka. Hoci ich rezort v rozpočte verejnej správy zaradil medzi tohtoročné príjmy Environmentálneho fondu.
Medzinárodný darebák
Podľa R. Fica by mali byť médiá aj opozícia radi, že sa vláde podarilo štátnu rezervu emisií oxidu uhličitého predať. Lenže slovenská vláda sa v transakcii zachovala ako medzinárodný darebák. Ak by podobne postupovali iné štáty a predávali AAU bez nadviazania na zelené investičné schémy, mohli by ohroziť globálny systém obchodovania s emisiami skleníkových plynov i ciele stanovené Kjótskym protokolom.
Je pravda, že nijaká dohoda nezakazuje obchodovať horúci vzduch bez investícií znižujúcich emisie skleníkových plynov. Trh s AAU je relatívne mladý a východoeurópske predaje vrátane slovenského sú pionierske počiny. No žiadna iná krajina sa neodhodlala zobchodovať štátnu rezervu bez prislúchajúceho GIS projektu. Sama slovenská transakcia s desiatimi miliónmi ton nedokáže uškodiť. Ale keby sa rovnako zachovali napríklad Ukrajina a Rusko, ktorých prebytky dosahujú päť miliárd ton, dohoda z Kjóta by stratila praktický zmysel.
Až zelené projekty dávajú prebytočným kvótam akú-takú cenu. Lebo množstvo voľných AAU – predovšetkým v krajinách bývalého východného bloku – nevyplýva zo snáh o redukciu emisií, ale je dôsledok ekonomického kolapsu začiatkom 90. rokov minulého storočia. Ak by svet zaplavili v podstate bezcenné štátne rezervy, deformovalo by to aj trh s ostatnými emisnými certifikátmi. Za ktorými reálne stoja investície do ekologických technológií a projektov.
Paradoxne v tejto súvislosti vyzerá plán premiéra R. Fica investovať zdroje získané z predaja AAU do zatepľovania. Pri troche snahy z toho mohol byť GIS projekt akceptovateľný pre partnerskú krajinu. Podobne ako český program Zelená úsporám, ktorý susedia financujú vďaka transakcii s Japonskom. Ale to by mala kupujúca strana nárok na kontrolu využívania peňazí, prípadne by mohla priamo participovať.
Lenže to bolo v rozpore so zámerom ministerstva životného prostredia. Takéto požiadavky označilo za diskriminačné. V „náročných rokovaniach“ rezort len pri jednej spoločnosti – Interblue Grup – dosiahol „upustenie od požiadaviek na kontrolu financií a participovaní na jednotlivých projektoch“, píše sa vo vládnom materiáli z októbra minulého roka.
Foto - SITA / Tomáš Benedikovič, Vlado Benko
