Rozumná hospodárska politika v Nemecku podporuje prosperitu. Grécky príbeh smeruje k ekonomickej katastrofe. Dva protiklady, ktoré by ľuďom mali slúžiť ako jasné majáky, kadiaľ vedie správna cesta. Napriek tomu sa v uplynulých týždňoch vo viacerých plebiscitoch euroobčania vyslovili proti fiškálnej diéte a podporili politikov, ktorí skórovali rozprávkami o ružovejšej budúcnosti.
Nemožno vraj iba šetriť a nemyslieť na rast. Nuž ale aký rast si dokáže eurozóna kúpiť za ďalšie zadlžovanie? A kto jej na vyhadzovanie peňazí von oknom požičia? Únia je popredkávaná novou infraštruktúrou. Zamestnanosť vo verejných sektoroch praská vo švíkoch. Naozaj potrebuje ďalšie nevyužité koľajnice či učiteľov, ktorí vychovávajú mladých nezamestnaných, pretože sa im pre nespočetné regulácie neoplatí podnikať? Prípadne bažia len po teplom úradníckom miestečku?
Sedemnásťčlenná eurozóna rástla v ostatných dvoch rokoch v priemere 1,7-percentným reálnym tempom (abstrahujúc teda od veľkého prepadu v roku 2009). Verejný dlh sa v rovnakom období zvyšoval o viac ako päť percent HDP ročne. Ani počas boomu pred krízou nebola bilancia oveľa veselšia. Medzi rokmi 2001 až 2008 dokázala eurozóna pridať k reálnej produkcii v priemere 1,8 percenta ročne. Zaplatila za to nárastom verejného dlhu na úrovni vyše dvoch percent HDP každý rok.
Zdá sa to niekomu ako rozumný deal? Je to udržateľná vízia pre európske ekonomiky a verejné financie? Podľa mňa je to cesta do pekla. Na jednej strane nožníc finančné trhy, ktoré na uvoľnenie fiškálnej disciplíny okamžite reagujú nárastom úročenia verejných dlhov, na druhej strane menová autorita, ktorá striedmo kooperuje so strážcami národných pokladníc. Tí však čoraz nástojčivejšie formulujú požiadavku, aby bola Európska centrálna banka pri stimulácii rastu ústretovejšia.
Silné slovo v nej majú, chvalabohu, nemeckí centrálni bankári, ktorí sa snažia riešenie európskej dlhovej krízy držať mimo menovej politiky. Narastajúci politický tlak – inšpirovaný aktívnym a na prvý pohľad úspešným prístupom Fedu – však eroduje aj rozhodný postoj Bundesbanky. Tá už naznačila, že by doma vedela akceptovať vyššiu infláciu, ktorá by susedným krajinám zlepšila ich konkurencieschopnosť.
Pripustila, že sa nemusí striktne držať ani nie dvojpercentného inflačného cieľa a vie si predstaviť rast cien, ktorý sa v časoch nemeckej marky pohyboval pod troma percentami. Ústretový posun vo Frankfurte si však viacerí ekonómovia a komentátori vyložili tak, že by Nemci – národ s panickým strachom z hyperinflácie – mohli stráviť aj štvor- či šesťpercentné znehodnocovanie peňazí.
Aby žaba nevyskočila z hrnca, treba ju variť pomaly. To sa teraz deje vo Frankfurte, ktorý jediný rozhoduje o tom, čo sa stane s hodnotou nášho eura (a úspor).
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 19/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
