Červeň rozlievajúca sa po tvári, uhnutie pohľadom a akési prázdne zahabkanie sú typické reakcie vyhýbavej odpovede. V mojom prípade sa totiž niet čím chváliť. Angličtinu, ako povinný predmet, mám od prvej triedy na základnej škole. Dokopy sa ju učím jedenásť rokov a napriek tomu dosahujem level B1+.

Prečo? Odpoveďou, samozrejme, môže byť, že nie som talent na cudzie jazyky. Ani moja nemčina sa nemôže pýšiť kvalitou. Po šiestich rokoch som opäť začala na úrovni A1, pretože nerozumiem základom.

Druhým variantom je, že výučba cudzích jazykov na Slovensku pokrivkáva. Ako je možné, že tri týždne strávené v škole v Londýne ma posunuli viac, než rok školskej angličtiny?

Zhodou okolností som dnes čítala článok od Simonky, prispievateľky do TRENDU, v ktorom písala o svojej samovýučbe dánčiny. Do oka mi okamžite padlo tvrdenie, že pre učenie sa jazyka je rozprávanie nevyhnutné. Lebo práve to je môj najväčší problém – hovoriť cudzím jazykom.

Čo si pamätám, hodiny angličtiny, nezávisle od učiteľa, sa striktne držali učebnice. Mali sme sa tak naučiť gramatiku, precvičiť si ju v pracovnom zošite a na domácu úlohu zo slovníčka namemorovať asi päťdesiat nových slovíčok. Nie preto, aby sme to vedeli, ale preto, že to bude na teste.

Nikoho netrápilo, akú mám výslovnosť, pretože ju nepotreboval počuť. Nikoho nezaujímalo, že zo seba neviem vytisnúť jednu plynulú vetu; hlavne, že ju viem napísať. No povedzme si úprimne, kto bude v anglicky hovoriacej krajine čakať, kým mu na papier napíšem otázku? Tých pár viet, ktoré som zo seba vypustila na hodine, a ktoré by som vedela spočítať na prstoch jednej ruky, na schopnosť viesť konverzáciu nestačilo.

Začiatkom tohto roku ku mne z jazykovej školy začala chodiť lektorka, pôvodom Francúzska, ktorá však väčšinu života prežila v Londýne. Hodiny s ňou, dvakrát do týždňa, boli prevažne o konverzácii. Na dôvažok som jej ukázala svoju stredoškolskú učebnicu s pracovným zošitom. Prezrela si ju, vtiahla obočie kdesi ku korienkom vlasov a vyhlásila, že táto výnimočne nie je taká zlá ako tie ostatné. Neprehľadné, so slovíčkami, ktoré sa dávno nepoužívajú, neaktuálne, s opakujúcimi sa cvičeniami, poučkami na gramatiku a nezáživnými úlohami. Koho by potom učenie bavilo?

Okrem nie veľmi kvalitných učebníc je problém aj kdesi inde. Učitelia, prevažne jazykári, sa neustále menia. „Deti si musia zvyknúť na zmenu,“ povie si vedenie, no realita je iná. Za štyri roky nemčiny ma na základnej škole učilo päť učiteľov, čo spôsobovalo, že sme mnohé veci brali od začiatku a učivo na seba nenadväzovalo. Každým rokom sme si museli zvykať na iný spôsob výučby, rozdielny prístup učiteľa, ďalšie učebnice.

Nerada by som teraz hodnotila, či boli moje učiteľky dobré alebo zlé – jedna ma naučila viac, druhá menej, a väčšinu z nich som mala rada. No najväčší progres som zaznamenala, až keď som sa angličtine začala venovať aj mimo školy.

Pravdou zostáva, že práve jazykárov je ťažké zohnať na plný úväzok. Problémom môže byť nízky plat. Človek, ktorý perfektne ovláda cudzie jazyky má určite lepšie platené ponuky, než je podhodnotená práca učiteľa.

Žijeme v globálnom svete, jazyky, predovšetkým angličtina, sú základom. Práve možnosťou dorozumieť sa búrajú sa medzi krajinami rôzne bariéry – či už pri priateľstvách, obchode, politike.

Ak sa za jeden rok intenzívneho učenia sa cudzieho jazyka mimo školy dá zlepšiť rovnako, ako za jedenásť rokov školskej angličtiny, obávam sa, že niekde je asi chyba. Veď, povedzme si, ktorý mladý človek dnes nepotrebuje znalosť aspoň jedného cudzieho jazyka?