Hneď na úvod nás privítali mračná. „Druhé kolo dažďa, opakujem, druhé kolo dažďa,” kričal na letisku muž do ampliónu a ľudia v kombinézach aj bez nich sa natlačili do malej reštaurácie. Keď sa mraky konečne roztrhali, prišla si po nás Martina Kuliková z firmy Roko jump, aby sme podpísali čestné vyhlásenie.
Takmer pre každého
Tandemový zoskok totiž nie je úplne pre každého. Na zemi by radšej mali zostať tehotné ženy, ľudia s vysokým alebo nízkym krvným tlakom, epilepsiou a tí, ktorí trpia psychickými problémami.
Čo sa týka váhového limitu, ženy by mali mať do 90 kilogramov a muži do 100. Nad touto hranicou sa síce dá dohodnúť a za príplatok predsa len skočiť, no ako upozorňujú inštruktori, nie je to ideálne.
Najmladší odvážlivci musia presiahnuť vekovú hranicu osem rokov. Môžeme byť na zoskok pristarí? „Mali sme tu jedného osemdesiatjedenročného pána. Túžil po tom celý život a na staré kolená si sen splnil,“ spomína inštruktor Roman Baumann. Sám sa tomuto adrenalínovému športu venuje už od roku 1985 a na konte má neuveriteľných 6-tisíc zoskokov.
V pozícii banán
Ešte na zemi nám spolu s kolegom Alexandrom Filom vysvetlil, čo sa bude diať po výskoku z lietadla. „Pri voľnom páde musíte zaujať takzvanú polohu banán,“ vysvetľuje a ukazuje, ako sa telo musí prehnúť. Nohy idú dozadu, ruky sa držia popruhov padáka a brada smeruje nahor. „Niektorým ľuďom sa zle dýcha,“ upozorňuje. „Vtedy stačí dýchať plytšie.“
Obliecť si musíte špeciálnu kombinézu, na ktorú pripevnia popruhy a na oči vám požičajú špeciálne okuliare. V lete môže byť v kombinéze poriadne teplo, preto je lepšie vziať si pod ňu ľahšie športové oblečenie. Základom by však mala byť pevná obuv.
Takto vyzerá kombinéza, ktorú musíte mať pri zoskoku na sebe. Zdroj: Veronika Rajničová
Po krátkej chvíli zaznel z amplióna pokyn „číslo desať na manifest“. Cez trávnik sme sa vybrali k malému lietadlu, ktoré práve štartovalo. Do stiesneného priestoru sme sa nakoniec napchali siedmi. Dvere sa zatvorili a my sme sa za burácania motora odlepili od zeme.
Cieľom bola výška 4-tisíc metrov. Pomaly sa nám vzďaľovala Slavnica aj okolité dedinky, strechy domov sa menili na drobné štvorčeky a naskytol sa nám výhľad na malebné Považské podolie. Pod nami sa ako had kľukatila rieka Váh. „O chvíľu sa otvoria dvere,“ upozornil nás R. Baumann. Utiahol silno popruhy a na hlavu si nasadil prilbu.
Nebo pod nohami
O pár sekúnd na to som už videla, ako z lietadla vyskočil môj partner spolu s inštruktorom a za ním samostatne traja športoví parašutisti. Ostali sme sami. Posadila som sa na okraj hlučného stroja a pod nohami uvidela šíre nebo. Na paniku však nebol čas. „Hlavu hore,“ zakričal ešte R. Baumann a spolu so mnou sa zošuchol z dlážky lietadla.
Naskytol sa nám takýto výhľad. Zdroj: Facebook / Roko jump
V prvej chvíli mi napadlo len jedno: ja umriem. Ľadový vzduch svišťal okolo nás, akoby sme boli vo veternom tuneli. R. Baumann na hodinkách ukazoval, ako rýchlo klesáme - pár sekúnd po výskoku sme boli vo výške 3-tisíc metrov, o chvíľu, ktorú si človek ani nestačil uvedomiť, už len vo výške 2-tisíc metrov. Desivý, no vzrušujúci voľný pád sa skončil vo výške tisíc metrov, keď sa nám otvoril padák.
Potom už stačí len jediné, držať pútka na padáku a kochať sa výhľadom, ktorý sa vám nenaskytne každý deň. Desať minút plachtíte vzduchom ako vták.
Hladké pristátie. Zdroj: Facebook / Roko Jump
„Niektorí ľudia hovoria, že je to lepšie ako sex,“ smeje sa inštruktor. Pýtam sa, či je preňho zoskok stále vzrušujúci. „Niekedy si skočím, aj keď sa mi nechce,“ odpovedá.
Ako správny nováčik pristávam v tráve na zadku. Na lavičke už čakajú ďalší odvážlivci. Inštruktori sa s nami rozlúčia potrasením ruky a odovzdaním pamätného certifikátu. „Sme tu každý víkend,“ odkazujú. Odchádzame v povznesenej nálade.
