Viac východniarov ako na východnom Slovensku je len v Bratislave. Do hlavného mesta prichádzajú IC vlakmi, len čo dostanú nejaký doklad o vzdelaní.
Rozširujú počty uchádzačov o prácu, čím spomaľujú rast miezd. A naopak, napomáhajú zvyšovanie cien prenájmov, nehnuteľností. Kupujú lacné autá a spôsobujú dopravné zápchy. Môžu aj za dlhé rady pred pokladnicami v hypermarketoch.
Navyše, východniari majú širšie ramená a ostrejšie lakte ako domáci. Navzájom si pomáhajú k dobrým miestam. Získať prácu na oddelení, ktorému šéfuje prisťahovalec, je pre Bratislavčana ťažšie, ako dostať sa na Oxford.
- NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
- 77780>Východniari: Emigrácia a mobilizácia
- 78018>Zamestnávatelia: Východniari, vráťte sa
- 77988>Z. Trebuľa: Zabudli na nás
Ak si má Prešovčan vybrať, dohodne sa skôr s tradičnými rivalmi z Košíc, ako by spolupracoval so západniarmi. Všetci tí, ktorých korene siahajú od Popradu po Čiernu nad Tisou, ťahajú za jeden povraz.
Najhorší sú Michalovčania. V meste, kde každá rodina má pokrvného príbuzného v Amerike, má určite aspoň dvoch vysunutých v Bratislave.
Skrátka, o východniaroch v Bratislave kolujú historky. Je ich tak veľa, sú také sugestívne a emotívne, že z východniarov v Bratislave sa stal fenomén.
Hoci metropola Slovenska je vlastne mesto prisťahovalcov, o východniaroch sa hovorí podstatne viac ako o Liptákoch či Kysučanoch. Koľko je na východniarskom fenoméne pravdy a koľko ľudovej tvorivosti? TREND sa pokúsil nájsť odpoveď.
Silná komunita
Na začiatok čísla. Koľko východniarov pracuje a žije v hlavnom meste? Úplná štatistika neexistuje.
![Východniari v Bratislave](https://dam.nmhmedia.sk/image/fdffcec3-f090-4594-89a9-3ff19af9cb73_dam-url5lxgpv.jpg/1024/0)
Čo-to by sa dalo vyčítať z údajov o zmenách trvalého bydliska. No skúsenosť ukazuje, že k bývaniu v Bratislave sa často nehlásia ani tí, ktorí si v slovenskej metropole kúpili vlastný byt.
Nehovoriac o množstve cezpoľných, ktorí bývajú v podnájmoch, prenájmoch, študentských internátoch – bez toho, aby na polícii nahlásili prechodný pobyt. Z praktického hľadiska ich k tomu nič nenúti.
„Domov“ chodia raz za čas, potešiť príbuzných. Respektíve podľa potreby, vyzdvihnúť si úradnú poštu. Iné zásielky, napríklad účet za mobil, si nechávajú posielať na adresu, kde sa zdržiavajú, prípadne do práce.
Tak či onak, podľa oficiálnej štatistiky sa z Prešovského a Košického kraja do Bratislavy presťahuje (zmení trvalý pobyt) v priemere 750 ľudí ročne. Už to z východniarov robí najsilnejšiu prisťahovaleckú komunitu, lebo hlavné mesto sa ročne obohatí o 1 100 trvalých pobytov ročne.
Od začiatku tretieho milénia sa v Bratislave usadilo štyritisíc ľudí z východu republiky, konštatuje Výskumné demografické centrum Infostatu. Na ilustráciu, pri takomto tempe za sedem rokov zmizne z východu toľko ľudí, koľko má napríklad okresné mesto Gelnica.
A to sú stále len tí, čo zmenili trvalý pobyt. Možno predpokladať, že počet východniarov, ktorí žijú v Bratislave bez toho, aby to štatistika zachytila, je vyšší.
Čo úradné záznamy popierajú, je domnienka, že východniari sa sťahujú len do Bratislavy. Tak ako v každom inom regióne, aj na východe sa ľudia presúvajú prevažne nanajvýš do susednej dediny alebo do okresného mesta.
Inými slovami, väčšina navždy ostane v rodnom kraji. Na druhej strane, z tých, ktorí zmenia obec trvalého bydliska, sa v Bratislave usadí každý siedmy.
O tom, či je to veľa alebo málo, si možno spraviť obraz na základe nasledujúcich dvoch údajov. Po prvé, počet migrantov z východného Slovenska sa od polovice 90. rokov zvýšil o sedemdesiat percent. Po druhé, východniari v hlavnom meste pribúdajú rýchlejšie, ako je priemer za všetky kúty Slovenska.
Dohromady Prešovský a Košický kraj dosahujú pri migrácii negatívne saldo štyristo obyvateľov ročne – pretože v prospech východu mení trvalý pobyt menej ľudí, ako z neho odchádza. Na celkovom počte obyvateľov sa to však neodráža.
V „čiernych číslach“ ich drží vysoká pôrodnosť. O rast sa podľa demografického ústavu postará po dobu nasledujúcich 50 rokov. Možno aj na dlhšie, no polstoročie je maximálna doba, s ktorou štatistickí prognostici pracujú.
Motivovanejší
Ako sa na fenomén východniarstva pozerajú personalisti? Sú východniari v Bratislave motivovanejší, skromnejší pri svojich požiadavkách, snaživejší a celkovo úspešnejší?
TREND sa na to pýtal dvoch desiatok personalistov, šéfov oddelení ľudských zdrojov vo veľkých firmách i zástupcov personálnych agentúr, cez ktoré sa ročne zamestnávajú stovky ľudí. Najčastejšie dostával diplomatickú odpoveď: „Rozdiely podľa pôvodu uchádzačov sme nezbadali.“ Čo, samozrejme, neznamená, že neexistujú.
Riaditeľ personálnej agentúry Globium Martin Bezák spomína úvodné pohovory s uchádzačmi o prácu. Na tých, ktorí prišli zďaleka, vidieť väčší záujem.
Je to pochopiteľné, idú do väčšieho rizika. Bratislavčan je v lepšej pohode – ak prácu nezíska, ešte vždy môže bývať u rodičov a skúsiť šťastie neskôr.
Východniar na pohovor cestuje niekoľko hodín, lístok na vlak ho stojí stovky korún. Ak neuspeje, musí sa vrátiť.
Tento stres sa prejavuje na jeho správaní. Napríklad tak, že má nižšie finančné nároky. Alebo ponúka lepší pomer ceny a výkonu – inými slovami, je trebárs ochotný za rovnaké peniaze pracovať dlhšie, húževnatejšie a poctivejšie ako „domorodec“.
Nemá s tým problém, veď súkromný život si väčšinou do Bratislavy neprinesie. Na druhej strane, rozdiely sa rýchlo strácajú. Aj východniar sa veľmi rýchlo zorientuje, zistí, čo je v Bratislave štandard.
Rovnaký názor ako M. Bezák majú niektorí firemní personalisti. Takisto tvrdia, že vyššiu motiváciu zamestnať sa cítia u kandidátov z východu. A že sa to premieta do ich správania.
Šéf ľudských zdrojov Slovnaftu Zoltán Izrael hovorí, že sú „pracovitejší a najmä dravší“. Na druhej strane, všetci unisono prízvukujú, že ani tí z východu nie sú k zamestnávateľovi lojálnejší ako ich kolegovia západniari. Ak sa naskytne lepšia ponuka, odchádzajú.
Pomáhajú si
Teoreticky by sa vyššia motivácia a pracovné nasadenie východniarov mali odraziť na rýchlosti ich kariérneho postupu. Predsa, kto tvrdšie pracuje, ten zožne väčší úspech.
Pravda, len schopnosť (a možnosť) sedieť nad projektom dlho do noci nestačí. Bez kreativity, odbornosti a manažérskych skúseností je povýšenie dosť nepravdepodobné.
S výnimkou, že dotyčného pracovníka potiahne jeho nadriadený, s ktorým ho spája regionálna spriaznenosť. Východniari, hoci doma súperia na úrovni aj tých najmenších obcí, sa v cudzine – a ňou je aj Bratislava – dokážu zjednotiť, spolupracovať.
Spájanie do komunít nie je nič výnimočné. Funguje v rôznych krajinách, v rôznych kultúrach, v rôznych národoch.
Personalisti považujú úvahu, že východniari si po „východniarskej linke“ navzájom pomáhajú v kariérnom postupe, za pritiahnutú za vlasy. Napríklad v Slovnafte sa podľa Z. Izraela nestáva, že pracovníci z jedného regiónu postupujú v organizačnom rebríčku inou „rýchlosťou“ ako zamestnanci z iného regiónu. Pritom rafinéria má sídlo a hlavnú prevádzku v Bratislave, čiže by v nej v zmysle načrtnutej logiky mali preferovať pôvodných obyvateľov hlavného mesta.
Samozrejme, môže sa stať, že manažérske posty vo firme zastávajú ľudia s východniarskymi koreňmi. Ale ani za tým netreba vždy hľadať regionálnu chémiu.
Ak šéf podniku pochádza z východu, prežil tam časť praxe, ľudia, ktorým dôveruje a ktorých si dovedie do tímu, budú, logicky, takisto východniari. Pravda, ak mu akcionári takúto politiku povolia.
Obdobne si ľudia môžu „pomôcť“ aj na nižších postoch. Oddelenia ľudských zdrojov sú často pri hľadaní nových pracovníkov bezradné, lebo sú zahltené desiatkami životopisov, ktoré nemajú kedy preštudovať a vyhodnotiť.
Sú vďačné za tipy – od existujúcich zamestnancov. Aj východniarov. A napríklad v Delli či Soitrone ich aj finančne či nejakým iným benefitom ocenia. Ak sa človek takto po „východniarskej linke“ dostane do firmy, nie je to neférové ani nemorálne.
Na stavbe
Najviditeľnejšie je fenomén východniarstva v hlavnom meste cítiť v IT firmách. Tie expandujú, a keďže trh pracovných síl v Bratislave a okolí sa vyčerpáva, pri hľadaní nových ľudí sa posúvajú ďalej na východ.
Nie naslepo. Technická univerzita v Košiciach má slušnú úroveň a príležitostí v tomto regióne bolo v posledných pätnástich rokoch málo. Systémový integrátor Soitron, prevádzkujúci v Bratislave centrum outsourcingových IT služieb, o tom vie svoje.
„V období troch rokov stúpol počet zamestnancov z východného Slovenska v Bratislave na dvadsať až tridsať percent,“ hovorí šéfka ľudských zdrojov Denisa Očenášová Moravská.
V počítačovej firme Dell má každý ôsmy pracovník východniarsky akcent. V Delli v súčasnosti pracuje 1 500 ľudí, a keďže ich počet sa má v budúcnosti zvýšiť o polovicu, firma recruituje už aj priamo na východe.
Paradoxne, migrácia IT špecialistov komplikuje rozvojové plány na východe. Minimálne spoločnosti Ness, ktorá v Košiciach otvorila vývojárske centrum, kde zamestnala sto ľudí.
„Zamestnali by sme ich aj dvesto. Problém je, že tam nie sú,“ ťažká si európsky šéf firmy Ivan Hruška. Mimochodom, Košičan.
A nie je sám, kto hovorí o personálnej kríze. Alebo o nej čoskoro hovoriť bude. Vo východoslovenskej metropole už dlhšie pôsobí softvérový dom Siemens PSE. A obdobnú investíciu nedávno ohlásil nemecký T-Systems, člen skupiny Deutsche Telekom.
Východniarčinu počuť v Bratislave nielen v IT firmách či moderných call centrách. Z východu na západ prichádzajú za prácou počítačoví špecialisti i robotníci.
Pri mnohých stavbách v hlavnom meste tak parkujú autá s „exotickými“ evidenčnými číslami. Dôvod? Najmä ten, že murári a remeselníci zo Sobraniec či Humenného sú oproti kolegom zo západu republiky podstatne lacnejší.
Aj v Trnave
Východniarsky fenomén sa už netýka len Bratislavy. Vo veľkom s pracovníkmi z Košického a Prešovského kraja rátajú napríklad v trnavskom závode automobilky PSA Peugeot Citroën.
Prispôsobili tomu aj termíny pohovorov. Aby tým, čo na stretnutie precestujú celý deň, vyšli v ústrety, konajú sa pohovory až večer.
Dojmy z uchádzačov majú trnavskí personalisti v zásade rovnaké ako ich bratislavskí kolegovia. „Ľudia z východu sú menej nároční,“ hovorí za všetkých manažérka náboru PSA Daniela Záhorská.
Ani ona nepotvrdzuje vyššiu lojalitu: „Keď si nájdu inú prácu, zbalia sa a odchádzajú.“ I keď nie vždy treba za odchodom hľadať novú pracovnú príležitosť.
Nezriedka sa stáva, že ľudia po krátkom čase zistia, koľko peňazí minú na cestu, na ubytovanie, na jedlo (hoci prespávajú a stravujú sa naozaj skromne). Keď si premyslia všetky výdavky, zistia, že si to zle vypočítali a že sa im v Trnave pracovať neoplatí.
„Radšej budú nezamestnaní, brať podporu a krátkodobo si zarobia na brigádach v zahraničí,“ hovorí D. Záhorská o tom, čo sa od kolegov z východu dozvie.
Robotníci chodievajú do fabriky najčastejšie na týždňovky. O tých, čo sú ochotní sa pravidelne presúvať, musí automobilka zápasiť s firmami z Česka, ale aj Írska či Španielska.
„Ľudia na východe sú neustále bombardovaní ponukami práce na západnom Slovensku či v zahraničí,“ mieni D. Záhorská. Česko je pre západ Slovenska najväčší rival. Trnava je pre nich z hľadiska vzdialenosti skoro to isté – je im jedno, či precestujú štyristo alebo šesťsto kilometrov.
Ilustračné foto - Ivan Fleischer