Exkluzívna online anketa „77 dôvodov, prečo mám rád Slovensko“ hľadá ženskú historickú osobnosť Slovenska, ktorú považujú Slováci za výnimočnú. Hlasovanie zároveň rozhodne o ďalších siedmych ikonách, ktoré budú zdobiť šiesty ročník limitovanej edície ultraprémiovej Goral Vodky MASTER. Novému majiteľovi môže dokonca priniesť odmenu vo forme jednej z neopakovateľných fliaš v hodnote 77 eur.
Ľudmila Pajdušáková (1916 – 1979)
Slovensko a veľmoc. To sa v jednej vete často nevyskytuje. Napriek tomu sme sa vďaka práci Ľudmily Pajdušákovej, rodáčke z Radošoviec zapísali v roku 1954 do histórie. Naša významná astronómka získala síce pedagogické vzdelanie, no vymenila školskú budovu za observatórium na Skalnatom plese, kde sa najskôr venovala len technickým prácam. Popri tom však vyštudovala astronómiu a nakoniec sa stala riaditeľkou Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Tatranskej Lomnici. Vďaka nej a jej spolupracovníkom si mohlo vtedajšie Československo pripísať objav osemnástich komét, čím v rokoch 1946 až 1959 predbehlo dokonca Spojené štáty americké a stalo sa „kometárnou“ veľmocou.
Magdaléna („Duca“) Schwingerová (1915 – 1993)
Pri súčasnej slobode prejavu je asi ťažké predstaviť si, že kedysi bola aj populárna hudba doménou mužov. Zo začiatku sa totiž nenašli speváčky, ktoré by sa odhodlali spievať tanečnú pieseň ako takú, a to zo strachu pred predsudkami. Výnimkou boli operetné predstavenia, v rámci ktorých bol spev súčasťou role, avšak nie na dlho. Po svadbe sa mnoho speváčok venovalo už len rodine, a tak muži spievali aj ženské texty. V roku 1942 však na scénu prišla Magda Schwingerová, rodáčka z Nemšovej pri Trenčíne, ktorá toto tabu prelomila a stala sa prvou slovenskou štúdiovou speváčkou. Jej prvotinou boli piesne Nebozkané pery a Lili Marlen, ktorú v origináli naspievala Marlene Dietrichová. Kariéru jej neprerušila ani druhá svetová vojna, ktorá by sa pre Ducu možno skončila aj dobre, keby sa nevydala za muža, ktorý stál na nesprávnej strane barikády. V divadle napriek tomu pracovala do konca života, najprv ako kostymérka, neskôr ako skladníčka, nakoniec ako pokladníčka.
Daniela Hivešová Šilanová (1952 – 2008)
Nominácie na Nobelovu cenu za mier väčšinou dostávajú prezidenti, umelci či osobnosti z veľkých krajín. Málokto však vie, že ju získala aj Slovenka, ktorá život zasvätila umeniu a hlavne boju za toleranciu. Napriek tomu, že sa narodila v Bratislave, kvôli láske sa usadila v Prešove. Tam sa bližšie zoznámila s rómskou kultúrou, ale aj s rasizmom. A tak sa rozhodla spájať ľudí prostredníctvom umenia. Založila a viedla rómske noviny, vtedy jediné rómske divadlo na svete a strednú umeleckú školu. Aj keď sama do tejto kultúry nepatrila, snažila sa, aby jej členovia dostali šancu študovať a lepšie žiť, a preto si ju cenili doma aj v zahraničí. Na Slovensku získala i Pamätnú medailu prezidenta Rudolfa Schustera za boj proti rasizmu.
Magda Husáková-Lokvencová (1916 - 1966)
Výber životného partnera môže človeku životnú cestu uľahčiť, ale aj sťažiť. Svoje by o tom vedela rozprávať aj prvá slovenská významná ženská divadelná režisérka. Asi netušila, čo ju čaká, keď sa v mladosti vydala za intelektuála a komunistu Gustáva Husáka. Pre jeho činnosť v rámci Slovenského národného povstania musela koniec vojny prečkať v Moskve. Ľudia časť jej úspechov v divadle pripisovali skôr manželovmu vplyvu, nie jej práci a talentu. Na istý čas dokonca o prácu v dôsledku jeho politickej činnosti prišla a musela sa sama starať o deti, keďže jej manžela odsúdili na doživotie. Nakoniec bol väznený iba päť rokov a ona sa s ním po jeho prepustení rozviedla. K práci v divadle sa jej nakoniec dovolili vrátiť, no jej život predčasne ukončilo krvácanie do mozgu. Napriek tomu Magda Husáková-Lokvencová stihla položiť základy divadelného archívu a svojou troškou prispieť k zrodu povojnového slovenského divadelníctva. A to bez ohľadu na to, za koho sa vydala.
Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951)
Kde bolo, tam bolo, asi tak sa začínajú diela zakladateľky slovenskej literatúry pre deti a mládež. Jej život však úplne rozprávkový nebol. Narodila sa ako ôsme z desiatich detí v rodine učiteľa, ktorý jej mohol poskytnúť len základné vzdelanie. Zvyšok dobehla samoštúdiom a písať začala už v pätnástich rokoch. I keď si ju väčšina čitateľov spája s dielami pre deti, ako napríklad Čin-čin či Zajko Bojko, písala aj poéziu a prózu pre dospelých. Zaradila sa medzi spisovateľky, ktoré v druhej polovici devätnásteho storočia pozdvihli ženskú slovenskú tvorbu na profesionálnu úroveň, čo jej prinieslo titul národnej umelkyne. Nikdy sa nevydala a svoj život okrem písania zasvätila starostlivosti o rodičov. Opustená sa však necítila: „Samota je mojím živlom, ako má ním byť každému tvoriacemu človeku. Všetky moje detské knihy viem naspamäť a neraz recitujem veršíky a smejem sa.“
