Svetoví lídri sa snažia zvládnuť potravinovú krízu spôsobenú ruskou inváziou na Ukrajinu, no odborníci tvrdia, že ich reakcia má vážne nedostatky, keďže opakuje chyby pokazeného modelu, pričom krajinám z tohto dôvodu hrozia v budúcnosti podobné krízy, píše Gabriela Galindová, redaktorka portálu Politico.
Podľa nej odborníci veria, že tvorcovia politík sa jednoducho snažia „vypestovať“ sa z krízy von a v rámci snahy o nakŕmenie sveta sa až príliš spoliehajú na zopár krajín a zopár spoločností.
Uplynulo viac než desať rokov, odkedy sa svet pozbieral zo svetovej potravinovej krízy z roku 2008 – ktorú spôsobila kombinácia narastajúcich cien za ropu, sucho a obmedzenia obchodu uvalené vládami podliehajúcimi panike vrátane Ukrajiny – a odborníci na potraviny vyzývajú tvorcov politík, aby pouvažovali nad tým, čo jeme a ako to pestujeme, objasňuje Galindová.
Dodáva, že odborníci tvrdia, že reakcia Západu na súčasnú krízu, v rámci ktorej môžu poľnohospodári pestovať na chránenej pôde, je krokom vedľa najmä preto, že prílišná závislosť poľnohospodárov od hnojív a na zdroje náročné plodiny prispievajú k zmene klímy.
Pokazený systém
Sophia Murphyová, výkonná riaditeľka amerického think-tanku IATP, sa vyjadrila, že mnoho aspektov reakcie EÚ a Spojených štátov sa výrazne spolieha na systém, ktorý je pokazený.
Táto reakcia medzinárodných orgánov, akými sú G7 a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), vysvetľuje Galindová, takisto zahŕňa vyčlenenie miliónov finančných prostriedkov na potravinovú pomoc a vymýšľanie stratégií s cieľom dostať obliehané ukrajinské obilie naspäť do obehu a prinútiť západné krajiny, aby sami pestovali viac obilia.
Vo svojom pláne potravinovej bezpečnosti, ktorý sa spustil koncom marca, EÚ tvrdí, že posilnenie výroby s cieľom pokryť nedostatok ukrajinských plodín – najmä pšenice – je „kľúčové“, pričom varuje, že ak dôjde v tomto bode k zlyhaniu, tak krajinám v severnej Afrike a na Blízkom východe, ktoré sú vo veľkej miere závislé od dodávok potravín, hrozí potravinová kríza. Mnoho krajín v týchto oblastiach čelilo problémom ešte pred nedávnym nárastom cien potravín, dodáva Galindová.
Členovia Výboru OSN pre svetovú potravinovú bezpečnosť (CFS), odborného orgánu, ktorý sa zameriava na miestnu potravinársku výrobu a politiky bezpečnosti, sa vyjadrili, že súčasná kríza nie je známkou nedostatku výroby, ale ide skôr o známku systematických faktorov vrátane prílišnej závislosti od hnojív a fosílnych palív, krízy spojenej s covidom a energetickej krízy, častejších klimatických katastrof a toho, že právomoc rozdeľovať potraviny sa sústreďuje len do rúk zopár spoločností.
Murphyová sa vyjadrila, že vlády sa z krízy z roku 2008 nepoučili, pretože problémom nie je nedostatok potravín.
Počet hladujúcich ľudí vo svete naďalej rastie aj napriek tomu, že sa vlády držia politiky zvýšenej výroby, konštatuje Galindová.
Štyri plodiny, štyri spoločnosti
Polovici svetovej poľnohospodárskej výroby dominujú iba štyri hlavné plodiny: cukrová trstina, pšenica, kukurica a ryža. Všetky vyváža iba hŕstka krajín a obchodujú s nimi len štyri nadnárodné spoločnosti – Archer Daniels Midland (ADM), Bunge, Cargill a Louis Dreyfus.
Zatiaľ čo najzraniteľnejšie krajiny a humanitárne organizácie, akou je Svetový potravinový program, z krátkodobého hľadiska potrebujú pohotovostné zásoby, podľa Murphyovej by sa tvorcovia politík mali zamerať na riešenie nadmernej úlohy, ktorú v oblasti potravinovej bezpečnosti nízkopríjmových krajín zohráva zopár veľkých vývozcov.
Prílišná závislosť od dovozov
Systém zásobovania bol postavený takým spôsobom, že viac než dva tucty krajín sú závislé od kombinácie Ruska a Ukrajiny, pokiaľ ide o tretinu ich pšenice. Pre niektoré krajiny, akými sú Libanon a Egypt, je to až 80 percent, zatiaľ čo Eritrea minulý rok čerpala z Ruska a Ukrajiny všetku svoju pšenicu, približuje Galindová.
Ďalej vysvetľuje, že keď udrie kríza, tak sa v dôsledku tejto konfigurácie ocitnú chudobnejšie krajiny v ťažkej situácii, keďže veľkí obchodníci sa snažia predať akékoľvek zostávajúce zásoby potravín tomu, kto ponúkne najvyššiu sumu, čo často nie sú krajiny ako Libanon či Somálsko.
Murphyová dodáva, že Libanon by nemal dovážať 80 percent svojej pšenice, pretože existujú aj iné potraviny, ktoré sú výživnejšie. Ak Ukrajina nevie svoju pšenicu vysadiť, tak by Murphyová rada videla, že sa budú pestovať iné potraviny – nemusí to byť pšenica a nemusí to byť na okrajovej pôde EÚ.
Posilnenie miestnej výroby
Dokonca aj v časoch, keď nie je sucho ani vysoké ceny za potraviny, je mnoho krajín v Afrike zaplavených lacnými dovozmi, často z EÚ a USA, v dôsledku ktorých nemajú poľnohospodári prácu a takisto dochádza k oslabovaniu schopnosti krajiny reagovať na otrasy. Magdalena Ackermannová, odborníčka na potravinovú bezpečnosť CFS, sa vyjadrila, že takéto politiky zamerané na obchod zničili odolnosť regiónov alebo schopnosť krajín spoliehať sa na miestnu výrobu.
Ackermannová dodala, že krajiny potrebujú diverzifikovať to, čo vyrábajú, aby sa mohli viac spoľahnúť na svoje vlastné poľnohospodárske podniky a potravinové siete, inak riskujú to, že sa v čase, keď sa zrýchľuje narušenie spojené s biodiverzitou a klímou, chytia do tej istej pasce.
Ďalšie dôležité články
