Silné slová, hrozby súdom a zablokovanie prerokúvaných zákonov. Tak vyzerala emotívna reakcia Európskeho parlamentu na rozhodnutie ministrov vnútra krajín Európskej únie, týkajúce sa obnovovania kontrol na vnútorných hraniciach schengenského priestoru. Vlády chcú, aby štáty rozhodovali o možnosti znovu zaviesť dočasné kontroly bez toho, aby to museli konzultovať s europoslancami a Európskou komisiou. Lenže im sa toto vyšachovanie nepáči. Kto by sa chcel nechať pripraviť o právomoci a najmä v EÚ?
Problém má hlbšie korene. Komisia pod tlakom niektorých krajín prišla vlani v septembri s návrhmi zmien vo fungovaní schengenského priestoru. Ten tvorí 22 štátov EÚ a ďalšie štyri európske krajiny, pričom keď doň niekto vstúpi, tak jeho občania môžu v rámci bloku cestovať bez toho, aby ďalej prechádzali hraničnými kontrolami. Tlak na úpravy vyvolali problémy na „priepustnej“ grécko-tureckej hranici, cez ktorú do EÚ preniká množstvo nelegálnych imigrantov a hlavne prílev utečencov v súvislosti s Arabskou jarou.
Návrhy sa týkali podmienok rozšírenia možností dočasne obnoviť kontroly i hodnotiaceho mechanizmu, ako krajiny plnia úlohy, teda napríklad kontrolu vonkajších hraníc. A práve tu je zakopaný pes. Komisia chcela nad týmto procesom väčšiu kontrolu, pričom parlament by získal právo v tejto veci spolurozhodovať. Lenže štáty sa postavili proti a zákonodarcom chcú dať len status pozorovateľa.
Muselo im byť jasné, že tým pichajú do osieho hniezda, napriek tomu sa rozhodli ísť v ústrety konfrontácii, ktorá na seba nenechala dlho čakať. Krajiny argumentujú, že inú možnosť nemali a že za tým nie je nič iné ako čisto právne dôvody. Lenže to komisia ani europoslanci nechcú počuť.
Výsledkom je, že parlament „natruc“ nebude zatiaľ rokovať s Radou EÚ o niekoľkých konkrétnych normách. Okrem tých týkajúcich sa Schengenu ide o financie pre oblasť justície a vnútra, o európsky vyšetrovací príkaz i systém dát o cestujúcich, čo má byť nástroj boja s terorizmom. Tieto normy síce tiež spadajú do oblasti vnútra a justície, ale či je namieste brať si práve takéto významné veci ako rukojemníkov na vyjednávanie a mocenské sváry?
Rozpory súvisia i s tým, na základe akého článku Lisabonskej zmluvy kto stavia svoju argumentáciu. Lenže niekto to nakoniec bude musieť rozhodnúť. Variantov nie je veľa. Buď niekto ustúpi, čo sa teraz nezdá veľmi pravdepodobné, alebo sa spor postúpi európskej justícii. Komisárka pre vnútorné záležitosti Cecilia Malmströmová nevylúčila možnosť obrátiť sa kvôli vyriešeniu situácie na Súdny dvor EÚ. No i keby k tomu nepristúpila ona, tak to urobia europoslanci.
Ako dlho sa bude čakať na rozhodnutie súdu? Nakoľko táto ťahanica ovplyvní ďalšie bojiská a témy, na ktorých sa dotknuté inštitúcie stretávajú a o ktoré bojujú, ako sú príprava finančnej perspektívy EÚ alebo s tým súvisiace reformy poľnohospodárskej či kohéznej politiky? Aj tu sa názory v mnohých hľadiskách diametrálne odlišujú. Ale môže si únia drvená dosahmi dlhovej krízy, ktoré sa jej nedarí dostať pod kontrolu, dovoliť takéto dohadovanie sa?
Protiúder voči Rade EÚ a dánskemu predsedníctvu podporuje väčšina europarlamentných frakcií, hoci výnimky sa nájdu. Napríklad Timothy Kirkhope zo skupiny Európski konzervatívci a reformisti reakciu kolegov z parlamentu označil za detinskú. Vraj len potvrdzuje, že krajiny majú pravdu, keď si chcú rozhodovanie ponechať u seba. Na tom niečo je. Na druhej strane, štáty a ich vlády a strany sa často nechávajú ovplyvňovať tým, čo im diktujú prieskumy mienky či radikálni partneri, s ktorých pomocou sa držia pri moci. To potom vedie ku kontroverzným jednostranným opatreniam, akých sme na interných hraniciach Schengenu a v imigračnej politike boli v nedávnej minulosti svedkami. Napríklad v prípade Francúzska či Dánska.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 24/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
