Zhrňme si to. Vo vládnom tendri na výber dodávateľa mýtneho systému zvíťazila najdrahšia ponuka. Súčasťou úspešného konzorcia bola tajomná firma Ibertax. Jej jedinou úlohou bolo zabezpečiť – po tom, čo sa škandál trochu usadí –, aby sa na predraženej zákazke mohli podieľať príslušníci slovenskej kapitálotvornej vrstvy. Ktorá zároveň posilňuje majetkové zázemie vládnych politikov.
Dlho sa o tom dalo písať iba v náznakoch. Zrazu, kde bolo, tam bolo, začiatkom septembra tohto roka J&T „zmenila“ názor a ohlásila vstup do akcionárskej štruktúry Ibertaxu. Na česť pánov od finančných žralokov slúži, že majú guráž komunikovať a hlásiť sa k tomu, čo robia. Na rozdiel od mnohých ich kolegov, ktorí zveľaďujú panstvo z verejných zdrojov zalezení vo svojich kanceláriách ako potkany.
A možno sa stávame svedkami novej fázy bakšišového kapitalizmu zvanej úprimnosť. Načo zatĺkať to, o čom všetci mesiace klebetia, a vymýšľať komplikované schémy. Žerie to čas aj peniaze. Okrem toho, ľudia sú otupení, informácia navyše ich nezabije. V každom prípade je to chvályhodná iniciatíva, ktorá zvyšuje mieru transparentnosti v slovenskom podnikateľskom prostredí. Keby všetci nasledovali tento príklad, ušetrili by kopu času médiám i voličom. Nehovoriac o predsedovi vlády, ktorý má aj bohumilejšiu robotu, ako neustále obhajovať podozrivé tendre.
No napriek optimistickému duchu tohto komentára nemožno v rámci objektivity vynechať zopár maličkostí. Napríklad fakt, že minister dopravy a vedenie Národnej diaľničnej spoločnosti ešte stále úradujú. Nehovoriac o blížiacej sa žalobe Európskej komisie, ktorá si z absurdných dôvodov myslí, že lacnejšie ponuky sa nemajú z tendrov vyhadzovať pre banality. To ešte v Bruseli nepočuli o nákladoch obetovaných príležitostí? Kam by sme to v tejto republike dotiahli, keby podnikatelia mrhali vzácny čas súťažením? Namiesto toho, aby sa vopred chlapsky dohodlo, kto vyhrá.
Verejné obstarávanie treba vnímať ako formu šrotovného. Podpora kúpyschopného dopytu domácich podnikateľov a ich zamestnancov sa štátu vráti v podobe vyššieho výberu daní. Teda toto platí najmä v prípade zamestnancov. Ale netreba zabúdať na zásadný argument jedného z teoretikov bakšišového kapitalizmu Patrika Tkáča. Podľa neho je podpora domácej kapitálotvornej vrstvy výhodná, lebo tunajší boháči realizujú aspoň časť luxusných rozmarov na území domovskej krajiny. Na rozdiel od západných kapitalistov, ktorí vyťahujú zisky za hranice, aby zachránili vlastné krachujúce ekonomiky a firmy. Takže, čo je na mýtnom tendri zlé? Vôbec nič.
