Víkendový snem Slovenskej národnej strany (SNS) bude výnimočný – Ján Slota na ňom nebude kandidovať na predsedu. V októbri 2012 sa tak končí príbeh, ktorý sa začal v júni 1990 zvolením inžiniera J. Slotu za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR. Ide o príbeh politického a majetkového samorastu, ktorý rozprávkovo zbohatol na tom, že ako politik predával cieľovej skupine vlastné averzie, etnické predsudky a xenofóbne stereotypy.
Ako „špička vo vlasteneckom cítení“ (tak sa totiž sám charakterizoval), ponúkal spoluobčanom politiku ako druh organizovanej neznášanlivosti a nenávisti. Ponúkal im program vylučovania z občianskej a národnej pospolitosti každého, kto nie je Slovák alebo nie je Slovák ako on. Pretože jeho „produkt“ išiel na odbyt, J. Slota dve desaťročia premieňal politický úspech na majetkový profit. Jeho predaj „vlasteneckého cítenia“ bol nielen historicky unikátny, ale aj suverénne najziskovejší.
Primitívne aj podľa súdu
Na osobnej úrovni J. Slota ponúkal voličom predovšetkým a najmä primitivizmus. Je to zatiaľ jediný politik, o ktorom právoplatný rozsudok súdu hovorí, že ak sa jeho výroky zhodnotia formuláciou, že ide o prejav „primitívneho človeka“, tak sa za to netreba ospravedlniť a ani zaplatiť náhradu za nemajetkovú ujmu. Stalo sa to v októbri 2008, keď Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že novinárka Nancy Závodská, ktorá napísala, že J. Slota sa „vyjadruje primitívne“, neurobila nič, za čo by ju bolo potrebné potrestať.
J. Slota je aj jediný slovenský politik, ktorého „zobrané výroky“ boli preložené do angličtiny a v roku 2006 ich dostal do mailovej schránky každý europoslanec. Keď s ním chceli eurosocialisti o nich diskutovať, tak to J. Slota odmietol, lebo sa mu zdalo „trošku smiešne a trápne, aby sme sa rozprávali o takýchto hlúpostiach“. Je jasné, že autor ich vyprodukoval na to, aby ich brali vážne jeho stúpenci v čase, keď ich vyslovoval. Pre nikoho iného určené neboli.
Ako dlhoročný predseda SNS J. Slota na politickej úrovni ponúkal vyjadrenia, ktoré Trestný zákon kvalifikoval a kvalifikuje ako trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia, trestný čin podnecovania národnostnej a rasovej nenávisti či trestný čin podpory a propagácie hnutia, ktoré preukázateľne smeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov. Terčom jeho hanobiacich a nenávistných výrokov boli Rómovia, maďarská menšina a Maďari všeobecne. Vyjadrenia, ktoré zákon kvalifikuje ako trestné, vydával J. Slota za svoj „politický názor“.
Ak výroky predniesol v čase, keď bola jeho strana vo vládnej koalícii (pri dvoch kabinetoch Vladimíra Mečiara či prvej vláde Roberta Fica), trestné stíhanie zastavil už prokurátor. Napríklad aj s odôvodnením, že ide o „uvažovanie, dedukciu“, za akú nemožno vyvodiť trestnoprávny postih. Ak výroky predniesol v čase, keď jeho strana bola v opozícii (napríklad v roku 1999), tak súhlas s jeho stíhaním nedal parlament. Na poslancov koalície pod vedením Mikuláša Dzurindu zjavne zapôsobil „argument“ podpredsedníčky SNS Anny Malíkovej, ktorá apelovala, že by sa nemali stíhať reči, „ktoré boli povedané, ako každý vie, v opitom stave“.
Nerozpustná SNS
Aj takéto silné politické krytie umožnilo, že J. Slota ako politik viedol stranu tak, že keby fungoval právny štát, SNS by musela byť rozpustená. Rovnako ako Slovenská pospolitosť Mariána Kotlebu.
V roku 1997 vydala SNS predsedom podpísané vyhlásenie, ktorým vzdala hold prezidentovi vojnovej republiky Jozefovi Tisovi ako „mučeníkovi obrany národa a kresťanstva pred boľševizmom a liberalizmom“. Do neba vychválila Tisovu „koncepciu harmonizujúceho stavovského štátu“, ktorým vraj Slovensko „predbehlo v tomto období európsky vývoj“. SNS urobila presne to, čo o desaťročie neskôr M. Kotleba a jeho pospolitosť: volala po spoločnosti usporiadanej na stavovskom princípe, čo je v rozpore s demokratickým ústavným zriadením.
Návrh na rozpustenie SNS nepodal generálny prokurátor ani vtedy, keď strana sústavne a opakovane nerešpektovala ústavu - napríklad tým, že odmietla rozhodnutie Ústavného súdu a pripravila poslanca Emila Spišáka o jeho mandát. Ešte v roku 1997 Ústavný súd vyhlásil, že strana, ktorá núti svojich kandidátov, aby podpisovali reverzy, že sa vzdávajú mandátu, koná v príkrom rozpore s ústavou. Napriek tomu SNS o rok neskôr prinútila svojich kandidátov, aby také dokumenty podpísali. Potvrdila to aj Anna Belousovová: „Bola robená aj videonahrávka z tohto podpisovania, ktorú si pán Slota pri odchode zobral...“
Primitívne, trestné a rozpusteniahodné pôsobenie J. Slotu vo verejnom živote si pravidelne získavalo takú voličskú podporu, ktorá mu ako predsedovi strany umožnila, aby svoj politický vplyv transformoval do majetkového prospechu.
Od roku 1994, keď J. Slotu zvolili za predsedu SNS, sa jeho meno vyskytuje pri majetkovo zaujímavých politických rozhodnutiach. Ak v druhej Mečiarovej garnitúre pôsobil ako lobista, v tretej už bol jedným z jej hlavných aktérov.
Pokračovanie podnikania
Podľa svedectva bývalého šéfa Fondu národného majetku (FNM) Štefana Gavorníka sa v rokoch 1994 až 1998 každú stredu konali privatizačné koaličné rady. Predseda SNS sa na nich pravidelne zúčastňoval a podieľal na tom, že zo straníckej privatizácie sa stalo politicky organizované rozdávanie štátneho majetku. Počas štyroch rokov koaličná privatizačná rada rozhodovala tak, že FNM mohol s politicky určenými nadobúdateľmi podpísať takmer 1 400 privatizačných zmlúv. Koľké z nich boli v prospech ľudí „blízkych“ J. Slotovi, vedia len priami účastníci koaličných privatizačných porád. Už vtedy sa v politických kuloároch šírili reči, že J. Slota oslávil prvú miliardu (ešte v korunách) na bujarom večierku. Koľko takých oslavných večierkov bolo, môžu znovu povedať len tí, čo boli pozvaní.
Predseda SNS, ktorý praktizoval politiku ako pokračovanie podnikania inými prostriedkami, veľmi ťažko niesol, keď sa v roku 2004 prijímal ústavný zákon o konflikte záujmov. Norma, ktorá verejným činiteľom zakazuje „uzatvoriť zmluvu o tichom spoločenstve“ a ktorá ustanovila, že „verejný funkcionár nesmie podnikať“, ho pobúrila až tak, že o zákone povedal: „Je horší ako fašizmus a komunizmus dokopy.“
Ako veľmi sa nabalil
Aj so zákonom „horším“ ako dva totalitné režimy sa J. Slota ako primátor Žiliny a koaličný partner v prvej vláde R. Fica dokázal zžiť a ďalej prosperovať. Firmy a ľudia blízki predsedovi SNS sa ocitli v nástenkovom tendri i emisnej kauze, ktoré ešte dlho budú učebnicovými príkladmi, ako bezškrupulózni ľudia pri moci premieňajú politický vplyv na miliónové sumy.
Názor, že „Ján Slota sa v politike nabalil“, vyslovil dokonca aj jeho vládny partner R. Fico. Predstavu o miere tohto nabalenia dávajú dva odhady českého týždenníka Týden. Podľa odhadu z roku 2010 J. Slota disponuje majetkom vo výške sedem až desať miliárd českých korún (280 až 400 mil. €). O rok neskôr, keď bola SNS v opozícii, Týden znížil odhad Slotovho majetku na 80 miliónov eur. Bez ohľadu na to, či sa k realite viac blíži odhad v desiatkach či v stovkách miliónov, isté je, že pomery J. Slotu sú neporovnateľné s jeho deklarovanými príjmami. Z toho možno logicky vyvodiť hodnotiaci úsudok, že takýto majetok nemôže mať iný pôvod ako protizákonný.
Pretože v marci 2012 sa SNS nedostala do parlamentu, J. Slota už nechce byť predsedom, lebo nie je pre neho výhodné byť ďalej politikom. Po „produkte“, ktorý ponúkal, už nie je taký dopyt, aby garantoval profit. Od apríla 2012 je Ing. Ján Slota registrovaný ako živnostník. Teraz je pre neho výhodné byť prostým občanom. S garantovaným právom na pokojné užívanie majetku.
Americký satirik Ambroce Bierce nesúhlasil s lexikografom Samuelom Johnsonom, ktorý tvrdil, že vlastenectvo je posledné útočisko darebákov. Podľa neho je to útočisko prvé. Príbeh J. Slotu mu dáva za pravdu.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 39/2012
Foto - SITA / Jozef Jakubčo
