Tím okolo Františka Simančíka je vzorový príklad prepojenia štátnej vedy s komerčnou praxou. Jeho Ústav materiálov a mechaniky strojov SAV je špičkou vo výskume penového hliníka. No nie je reč o teoretických prácach vo vedeckých časopisoch. Inštitúcia F. Simančíka sa zaslúžila o použitie progresívneho materiálu v športiakoch Ferrari, v nárazníkoch vlakových vozňov či vo vyhrievacích systémoch, čo jej vynieslo značný rešpekt v podnikateľskom sektore. Neprekvapuje, že F. Simančík má jasno v tom, čo je úlohou vedy: produkovať znalosti, ktoré majú pomáhať a zarábať. Podľa neho znalostná ekonomika nie je o tom, že sa znalosti používajú: „Je o tom, že sa znalosti vyrábajú a predávajú.“
Kde vidíte najväčšiu prekážku rozvoja znalostnej ekonomiky na Slovensku?
Príliš sa orientujeme na globálnych priemyselných hráčov. Rozumiem tomu, že to bola cesta, ako sa krajina mala rýchlo vypracovať na konkurencieschopnú úroveň. No touto závislosťou sa zbavujeme vlastnej kreativity.
Prečo?
Globálny hráč od vás rozum nevyžaduje. Prinesie si najnovšie technológie a normy, v ktorých je napísané, čo máte robiť ktorou rukou a ktorou nohou, ale nikde tam nenájdete, čo máte robiť hlavou. Výrobné, logistické a manažérske procesy sú kompletne importované. Sú dobré, pre kvalitu nevyhnutné, no nikto nechce, aby sa do nich zasahovalo alebo aby sa zlepšovali. Kreativita a schopnosť riešiť problémy sa tak nepestujú. Stratíme ich úplne, ak to takto bude pokračovať. Stratíme konkurenčnú odlišnosť oproti krajinám, ktoré ponúkajú len manuálnu prácu. To je vážny problém a nikto o ňom nehovorí.
Ale veď stále počúvame, že Slováci musia byť inovatívni, ak chcú vo svete preraziť.
To áno, ale tiež platí, že inovácie sa na Slovensku nerobia. Nie preto, že by sme ich robiť nechceli. My ich robiť nemusíme, lebo globálni hráči ich od nás nevyžadujú. Osemdesiat percent slovenskej ekonomiky robí na zákazku. Vo väčšine strojárskych firiem to funguje tak, že zákazník prinesie výkres, presne predpíše, čo a ako sa má robiť. Diskutuje sa len o cene. Občasne o malej zmene v procese, ak by hrozili problémy vo výrobe, ale určite nie o novom výrobnom postupe. Takýto systém priestor na vlastné kreatívne myslenie nedáva.
Prečo by nám to malo prekážať?
Ak chceme vyriešiť nerovnováhu medzi výdavkami a príjmami v slovenskej ekonomike, máme dve možnosti. Po prvé, budeme naše výrobky predávať drahšie pri rovnakých nákladoch. Na to musíme do výrobku vložiť pridanú hodnotu, ktorá jeho cenu zvýši – a tá sa doň dostane len myšlienkou. Druhá možnosť je predávať za rovnakú cenu, no vyrábať lacnejšie. To docielime – ak nechceme znižovať platy – len tým, že zefektívnime výrobné postupy. A to, opäť, bez kreativity nejde.
Pozrite si fotogalériu k článku
Nemôžeme si efektívnejšie technológie a výrobné procesy doviezť zo zahraničia?
Nie je to výhodné. Nikto predsa nebude predávať niečo, čo je konkurencieschopné. Bude predávať, čo konkurencieschopné nie je, a bude to predávať do krajín, kde to ešte konkurencieschopné je, lebo sú na nižšej vývojovej úrovni. Naším cieľom by malo byť, aby sme to boli my, kto exportuje myšlienky a technológie. Veď znalostná ekonomika nie je o tom, že sa znalosti používajú. Je o tom, že sa znalosti vyrábajú a predávajú. To nie je to isté ako vyrábať a predávať výrobky. Ideálne by bolo, keby sme len predávali myšlienky a nič nevyrábali.
Napríklad?
Napríklad softvér. Jeho podstatou nie je osem pracovných hodín programátora, ale jeho myšlienky, ktoré majú tisícnásobne vyššiu hodnotu. A to isté platí aj pri hmotných výrobkoch. Pri Rubikovej kocke sú náklady na výrobu zanedbateľné, cenu tvorí myšlienka. Aj pri aute tvoria výrobné náklady len tretinu predajnej ceny. Vstupuje do nej marketing, ale najmä myšlienky inžinierov a konštruktérov, z ktorých automobilky prosperujú.
Keby ste mali takú právomoc, ako by ste začali situáciu otáčať k rozvoju kreativity?
Najprv by som zadefinoval cieľ: ak chceme byť konkurencieschopní, musíme mať vlastné, slovenské výrobky. Alebo vlastné výrobné postupy. Najlepšie oboje. Tie by mali byť, samozrejme, lepšie ako zahraničné.
Takých na Slovensku niet?
Keby ste sa manažérov podnikov pýtali, čo majú vo svojich výrobkoch vlastné, deväť z desiatich nebude vedieť odpovedať. Možno povedia, že majú vlastné technológie. Lenže tie väčšinou nevymysleli, len si kúpili stroj. To nie je pridaná hodnota. Na Slovensku sa väčšinou predáva pracovná sila. Prípadne nižšie povedomie týkajúce sa zákonov či životného prostredia. Preto sa u nás vyrába lacnejšie ako trebárs v Rakúsku. Typický príklad je zváranie antikorových nádob, pri ktorom sa do ovzdušia uvoľňuje toxický a karcinogénny chróm. No keď sa začne aj na Slovensku dbať na environmentálne regulatívy, konkurenčná výhoda sa pominie.
Vieme, čo je cieľ. Ako ho dosiahnuť?
V prvom rade, je mylná úvaha, že inovácie v podnikoch zachráni ich transfer z univerzít alebo akadémie. Vedcov a výskumníkov s vlastnými inováciami je príliš málo na to, aby celá ekonomika bola inovatívna. Ak chcú byť podniky inovatívne, musia byť samy inovatívne, mať vlastných výskumníkov.
Odkiaľ ich zoberú?
Z vlastných radov. Oni tam sú, akurát nerobia vývoj, ale robia na páse. Obsluhujú stroj, kde nepotrebujú byť kreatívni, iba zodpovední. Majú na viac, ale nemajú priestor.
Ako by ste ich spoza toho pásu vytiahli?
To je úloha štátnej politiky vedy, výskumu a inovácií. Tá by nemala byť o tom, že sa vytvoria fondy, z ktorých sa nakúpia technológie a licencie. Mala by smerovať k tomu, aby podniky zamestnávali ľudí, ktorí vedia byť inovatívni, na inovácie, a nie vo výrobe. Dnes sa napríklad dávajú stimuly fabrikám za sľuby, že neprepustia ľudí. Prečo sa stimuly nenadviažu na to, že sa určitý počet ľudí bude zaoberať výskumom? Ak by len polovica z nich spravila nejakú malú inováciu, na ekonomike by sa to prejavilo dvojciferným rastom. A u tých, čo nič nevymyslia, by sa aspoň pestovala schopnosť byť inovatívni.
Cítite sa v šírení tejto myšlienky osamelý?
Už ste niekedy počuli, že výskumníkov a vývojárov máme v podnikoch? Väčšinou počujete: Ukážte, akademici a univerzity, vy, ktorých platíme zo svojich daní, čo ste pre slovenský priemysel urobili, a už aj nám transferujte nejaké inovácie.
Na čo potom potrebujeme vedu a výskum v akadémii a na univerzitách?
Bez nich to absolútne nejde. No nie je ich úloha, aby transferovali výsledky, niečo vyvíjali v izolovanej kuchyni a potom hľadali firmu, ktorá si to kúpi.
V zahraničí tento model štandardne funguje. Výskumníci niečo vyvinú, presunú to do samostatnej firmy, spin- -offu, a potom hľadajú investora, s ktorým by myšlienku dotiahli do komerčnej fázy.
Určite by to pomohlo k inovatívnosti ekonomiky. No tento model môže fungovať v Amerike, kde spin-offy tvoria nezanedbateľnú časť HDP. Možno aj u nás by sa na takú úroveň dostali, ale najskôr o päťdesiat rokov. My musíme inovatívnu ekonomiku vybudovať tu a teraz. Musíme spraviť inovatívnymi tie podniky, ktoré dnes tvoria 90 percent HDP.
Aká je teda úloha akadémie a univerzít v budovaní inovatívnej ekonomiky?
V každej strojárskej fabrike nájdete človeka, ktorý obsluhuje sústruh alebo zametá, lebo iná robota nie je, ale doma si napríklad vyrába malotraktor. Ak ho fabrika uvoľní na výskum, bude potrebovať prístroje, technologickú linku. Kupovať ich, to sú premárnené peniaze. Akadémia a univerzity majú infraštruktúru, metodiky aj ľudské kapacity – a tak ich ponúknu na spoluprácu. Na konci misie je inovatívny výrobok, ktorý fabrike prinesie konkurenčnú výhodu. A človek, ktorý tam predtým robil na sústruhu alebo zametal, sa stane šéfom výskumu a priberie dvoch- -troch ďalších ľudí. Trebárs študenta, s ktorým na projekte na univerzite spolupracoval.
Vedia ľudia z praxe, čo akadémia a univerzity robia a ponúkajú?
Keď vznikne potreba, okamžite prídu na to, koho treba osloviť. Nie je to také zložité. Vygúglia si to. No je to aj otázka popularizácie vedy na Slovensku.
Aká je?
Mohlo by to byť aj lepšie. No hlavne inou formou. Teraz sa to robí tak, že svetový rekord, Nobelova cena, prvé miesto na majstrovstvách sveta... Ale to je na hony vzdialené bežnej realite a bežným potrebám. Vo verejnosti vzniká predstava, že veda slúži to, aby sme voči svetu vyzerali na úrovni. Nie ako základný predpoklad na prežitie ekonomiky. Prezentujeme pikošky, ale nie to, že vieme vyriešiť problém s prehrievaním sústruhu. Nie je to nič unikátne, ale pre fabriku je to podstatné.
Špičkový vedec zrejme nechce riešiť bežné problémy.
To je pravda. Bežné problémy musia riešiť ľudia vo fabrike. Špičkoví vedci a výskumníci im s nimi pomôžu, ale nebudú ich riešiť namiesto nich. Niekedy stačí jedna konzultácia cez telefón, ktorá fabrike usporí státisíce eur na nepodarkoch. Aj toto je forma dividendy z investícií do vedy.
Na aké odbory by sa mala slovenská veda a výskum zamerať?
Treba podporovať každého, kto robí špičkovú vedu. V hocijakej oblasti. Lebo nevieme, či takú kompetenciu nebudeme niekedy potrebovať. A aj keď ju nebudeme potrebovať, ešte vždy ju môžeme predať niekomu, kto ju potrebovať bude. Dobrým príkladom je tím matematikov zo Slovenska, ktorí vypracovali postupy na optimalizáciu prevádzky plynovodu. Možno vďaka nim ušetriť megawatty energie. A ich softvér chce každý, kto má potrubie.
Evidentne nie ste fanúšik stanovovania vládnych priorít vo vede a výskume.
Stanovovať priority nie je dobré. Čo dnes priorita nie je, môže ňou byť o desať rokov. A možno máme génia, ktorý je na začiatku veľkej veci. Ako kedysi Bill Gates s Windowsom. Nehovoriac o tom, že vytyčovanie priorít sa môže zvrhnúť. Moja osobná skúsenosť je, že každá komisia určí priority podľa toho, kto v nej sedí. Nikdy som nepočul: To, čo robíme, by nebola dobrá priorita.
Vedcov a výskumníkov teda treba nechať bádať a skúmať a čakať, čo z toho vzíde?
Áno, ale to neznamená, že by sa im nemalo povedať, čo majú riešiť. Lenže nie tak, že im to povie nejaká vládna komisia. S úlohami pre vedcov by mal prichádzať priemysel. Napríklad ako rýchlo a lacno zmerať objem metanolu v alkohole, aby to zvládol bežný spotrebiteľ. Časť projektu sa zaplatí z verejných zdrojov, časť peňazí poskytnú súkromné firmy. Problém je, že dnes priemysel lobuje za všetko možné, len nie za vyriešenie vedeckého problému.
Prečo?
Firmy sa zameriavajú na lacnú výrobu, nie na vývoj a inovácie. Volajú po nižších daniach, po stimuloch, právach voči odborárom, clách voči konkurencii či dovozcom z Ázie... Zväz hydinárskeho priemyslu dennodenne lobuje proti dovozom poľskej hydiny. Má na to právo. Ale nelobuje za to, aby sa našiel jednoduchý a lacný postup na odhalenie antibiotík v kurčati. Že spotrebiteľ k mäsu priloží lakmusový papierik a ak mu ukáže, že kura zožralo veľa penicilínu, tak si ho nekúpi. Keby sa na toto dali peniaze, určite by sa na Slovensku našli výskumníci, ktorí by sa do toho pustili. A možno by to vyriešili. Minimálne by sa pestovala inovatívnosť, v lepšom prípade by sme mohli lakmusový papierik predávať do celého sveta.
Zrejme by ste súhlasili s tvrdením, že vzťah k vede treba pestovať už v deťoch. Čo by podľa vás pomohlo? Viac hodín matematiky v školách?
Matematika je určite dobrá vec. Pomáha rozvíjať logické myslenie, cibrí mozog. Ale podstatné je, aby sa vzdelávanie orientovalo na rozvoj kreatívneho myslenia. Aby žiaci museli riešiť problémy, nie opakovať, čo je v knihách. Treba im dávať úlohy typu „Ako by si zostrojil hodiny“, a nie spraviť hodinovú prednášku o tom, z čoho sa skladajú hodiny a potom ich skúšať, čo si zapamätali. Nech sa memorujú básne, ale to, ako veci fungujú, by si mali žiaci a študenti sami vyskúšať. Dnes si absolvent do zamestnania prinesie databázu, a nie nástroj. Potreboval by však práve nástroj, lebo databáza je na Googli.
Je ľahká dostupnosť informácií syndrómom dnešnej internetovej doby?
Nie tak úplne. V minulosti síce neboli Referáty.sk, ale študenti odpisovali do seminárok z kníh. Na druhej strane, niektorí sa dostali aj k reálnej práci, keď škola dostala z fabriky zákazku napríklad na stroj na razenie medailí. Študent, ktorý dostal úlohu navrhnúť ho, si všetko stokrát naštudoval a prepočítal, lebo vedel, že ak niečo zanedbá a nebude to fungovať, bude mať problém. Mal zodpovednosť za vlastnú prácu. Ani tá sa dnes v školách neučí.
Nie je problém, že mladí ľudia pred technickými smermi uprednostňujú humanitné odbory, o ktorých si myslia, že ich ľahšie zvládnu?
Nemyslím si, že mladí ľudia idú na vysokú školu kvôli titulu. Chcú sa niečo naučiť. Inak by sa nehlásilo na medicínu viac uchádzačov, ako môžu zobrať. A na medicíne sa kladie dôraz aj na praktickú výučbu, aj na zodpovednosť. No keď si majú vybrať z dvoch škôl, ktoré ich – podľa nich – nič nenaučia, tak radšej idú na masmediálnu komunikáciu. Keby sa na Slovensku vyvíjali autá alebo raketové motory, tak aj na technických školách je pretlak uchádzačov. Už teraz niektoré odbory majú také renomé, že majú dostatok prihlášok. Nie preto, že štúdium na nich je ľahké. Ale preto, že si ľudia myslia, že sa naučia niečo, vďaka čomu budú oproti ostatným vo výhode.
Nikdy ste nerozmýšľali, že z akadémie odídete do komerčnej sféry alebo do zahraničia, kde budete mať lepšie možnosti na kreatívnu prácu?
Ja tu tie možnosti mám. Aj keď robíme náročné experimenty a potrebujeme pomerne veľa peňazí. Viac ako polovicu príjmov máme z mimorozpočtových zdrojov, vysúťažíme ich v tendroch, či už firemných alebo v programoch EÚ.
Vedel by váš ústav žiť len z komerčných zákaziek?
To sa nedá. Ani dnešné nastavenie 50 k 50 nie je dobré. Možno keby sme mali na Slovensku toľko inovatívnych firiem, že ich dopyt po našich službách by nás dokázal zaplatiť. No takýchto firiem, a teda aj zákazníkov je minimum. Veda je vo všeobecnosti riskantná, potrebuje verejnú podporu. Treba si uvedomiť, že nejde o platy a experimenty vedcov a výskumníkov, ale o budúcnosť celej spoločnosti: prežijeme, len ak budeme inovatívni. Veda nie je to, čo ľuďom berie dôchodky, ale to, čo im ich dáva.
František Simančík (50)
je riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied. Študoval na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenskej technickej univerzity) v Bratislave. Dizertačnú prácu obhájil na Technickej univerzite vo Viedni. Zaoberá sa vývojom nových materiálov pre ľahké konštrukcie, najmä komplexných zliatin hliníka, kompozitov a kovových pien. V roku 2011 sa stal slovenskou Osobnosťou vedy a techniky za prínos pri vývoji nových materiálov na báze ľahkých kovov.
