Väčšina imigrantov z Blízkeho východu je pre Nemcov nepoužiteľná

Mahmoud Aldaas je šikovný web developer zo Sýrie, ktorý sa usadil v Hamburgu v októbri 2014. Mal šťastie, ovláda angličtinu a jeho koníčkom je IT. Cesta nebola jednoduchá. „S kamarátom sme prešli cez Turecko do Grécka, Srbska, Maďarska a Rakúska a skončili sme v Brémach. Keď nás polícia zaregistrovala, boli sme premiestnení do Hamburgu,“ uviedol na blogu, ktorý sa venuje ľuďom, ktorí sa usadili v tomto prístavnom meste.

V Nemecku stále čaká na ortieľ úradov – jeho žiadosť o azyl stále vyhodnocujú a je v napätí, že ho krajina môže vyhostiť do Maďarska. Je skôr nepravdepodobné, že tohto vysokokvalifikovaného 29-ročného mladíka pošlú preč. Stal sa tak príkladom cieľavedomosti, ktorá sa mu vypláca. 

Keď prišiel do Nemecka, okamžite sa snažil naučiť nemecký jazyk. Začal samoštúdiom, už niekoľko mesiacov chodí aj na jazykové kurzy, ktoré organizujú neziskovky. Zapájal sa do bežného života, spoznával ľudí a vlani si už našiel aj prácu.

Zamestnala ho digitálna reklamná agentúra Deepblue Networks ako stážistu na tri mesiace a nedávno mu ponúkla aj trvalé miesto vo firme. „Potešil som sa, pretože tá práca mi sedí, keďže niečo podobné som robil už doma v Damašku,“ vraví.

Keďže stále nemá vybavené pracovné povolenie, platené pracovné miesto nemôže prijať. S byrokraciou na úradoch mu pomáhajú nemeckí kolegovia alebo jeho známy Jan Ladendorf, ktorý pracuje v prístave v oblasti logistiky, ale vo voľnom čase pomáha imigrantom. Aj vďaka nemu dostal M. Aldaas príležitosť zoznámiť sa so šéfom reklamnej agentúry, ktorá mu ponúkla prácu.

„Pracovný trh a kultúra sú v Nemecku iné ako v Sýrii, ale mentalita webového priemyslu je tá istá,“ tvrdí mladík. Čakanie na posúdenie úradov je podľa neho únavné a deprimujúce. Sám tvrdí, že nie je dôležité nájsť si hneď vysnívanú prácu, ale oveľa dôležitejšie je byť aktívnym, niečo robiť. Čo je najdôležitejšie – snažiť sa čo najrýchlejšie naučiť jazyk krajiny, v ktorej žiješ. „To všetko sa potom počíta,“ dodal.

Imigranti už nepotrebujú svaly, ale vzdelanie

Jeho príbeh ale nie je typickým príbehom migranta z Blízkeho východu. Mahmoud je ideálnym utečencom, ktorých nie je tak veľa, ako sa očakávalo. Jürgen Gallenstein, ktorý pracuje na úrade práce v Hamburgu, nedávno pre denník The Financial Times povedal, že ak imigrantom nebudú na trhu práce ponúknuté príležitosti, skončia v špirále dlhodobej nezamestnanosti.

Jeho obavy sú na mieste, pretože vlani Nemci prijali milión utečencov a úrady nestíhajú vybavovať žiadosti. Navyše, technologická doba zmenila aj štruktúru priemyslu a svaly nahradila inteligencia. „Je to odlišné obdobie ako 60. roky minulého storočia, keď (do Nemecka) prišli tureckí imigranti. Vtedy sa priemysel líšil. Fabriky ponúkali množstvo jednoduchých prác na montážnych linkách, čo už dnes nie,“ povedal J. Gallenstein.

Nemecko napriek rekordne nízkej nezamestnanosti okolo piatich percent potrebuje predovšetkým vzdelaných ľudí so znalosťou nemčiny. A práve v tom je najväčší problém.

Pred pár dňami Spolkový úrad pre migráciu a utečencov (BAMF) vydal podrobnú štúdiu za rok 2014, ktorá bola urobená na vzorke 2 800 imigrantov, ktorí majú v Nemecku nárok na azyl. Ide predovšetkým o utečencov z Iraku, Sýrie a Afganistanu, ktorí tvorili za prvých deväť mesiacov minulého roka tretinu žiadateľov o azyl a s najväčšou pravdepodobnosťou ich aj dostanú.

Úradníci v analýze upozornili, že väčšina utečencov má biedne vzdelanie a na trhu práce to budú mať extrémne ťažké. Z analýzy vyplýva, že každý štvrtý utečenec z týchto krajín do školy nikdy nechodil, tretina z nich navštevovala školu len štyri roky.

Rozdiel existuje aj medzi pohlaviami. Až 35 percent irackých žiadateliek o azyl nikdy nechodila do školy. A 73 percent imigrantov z Iraku nemá žiadne odborné vzdelanie ani titul a teda nemajú kvalifikáciu pre trh práce.

Nepatrne lepšie sú na tom Afganci, z ktorých nemá školu v nejakom odbore 63 percent, v prípade Sýrie je to 58 percent. Situáciu zhoršuje aj to, že drvivá väčšina z nich neovláda nemecký jazyk, v lepšom prípade sa niektorí z nich dohovoria po anglicky.

Na druhej strane, úrady evidujú medzi imigrantmi len desať percent takých, ktorí majú „vyššiu kvalifikáciu“, teda chodili do školy aspoň 12 rokov a sú ako-tak pripravení sa zamestnať.

Niektorí neovládajú ani latinku

Zamestnávanie utečencov komplikuje aj ochrana nemeckého pracovného trhu. Žiadatelia o azyl v prvých troch mesiacoch (ešte v roku 2014 bolo obmedzenie nastavené na deväť mesiacov) po podaní žiadosti nesmú v Nemecku pracovať. Počas ďalších dvanásť mesiacov sa síce o prácu môžu uchádzať, ale zamestnávatelia im môžu ponúknuť miesto jedine v prípade, že na neho nemajú kandidáta z Nemecka alebo z inej krajiny Európskej únie. Zákaz práce v podstate migrantov núti, aby brali sociálne dávky.

„Ak chceme, aby sa stali skutočne súčasťou našej spoločnosti, musí sa tento zákaz zrušiť,“ povedala koncom minulého roka opozičná poslankyňa Sevim Dağdelen zo socialistickej strany Die Linke, ktorá je sama dcéra tureckých prisťahovalcov. Vláda Angely Merkelovej obmedzenia obhajuje tým, že imigranti sa musia najprv naučiť po nemecky a dostatočne sa rekvalifikovať, aby splnili štandardy na vykonávanie práce.

Medzi imigrantmi sa nachádzajú priepastné rozdiely. „Mali sme tu muža, ktorý pracoval šesť rokov ako vojnový lekár, ale aj mladíka, ktorý nemal žiadnu školu,“ povedal J. Gallenstein.

Problém s dovzdelaním imigrantov naráža až na triviálne problémy. Niektorí z nich ovládajú písanie a čítanie len v arabskom jazyku. S latinkou, ktorou píšeme aj tieto slová, sa ešte nestretli.

Nemecko vo veľkom rozšírilo rekvalifikačné a jazykové kurzy, ktoré by mali pomôcť utečencom získať prácu. V skutočnosti o ne niektorí migranti nejavia záujem.

Zo štúdie rovnako vyplýva, že až 13 percent imigrantov nielenže nemá žiadne vzdelanie, ale ani nenavštevuje kurzy. Dôvod nie je ťažké nájsť. Mnohí sú pod tlakom, potrebujú vyplatiť svoje dlhy a cítia zodpovednosť za svoje rodiny, ktoré nechali doma.

Potrebujú si rýchlo zarobiť a peniaze poslať manželkám, deťom alebo rodičom. Rekvalifikačné kurzy pritom v Nemecku trvajú tri roky, čo je v prípade napríklad 20-ročného utečenca večnosť, preto si radšej nájde prácu načierno alebo u známych, ktorí si tortúrou byrokracie už prešli.

Štúdia sa pozrela spätne aj na imigrantov, ktorí prišli do krajiny v rokoch 2008 až 2012. „Aj napriek priaznivej vekovej štruktúre a prístupu na trh práce si zarábala na seba tretina z utečencov,“ tvrdia úradníci v analýze.

V prípade migrantov z Iraku platilo jednoduché pravidlo – kto má trpezlivosť, prácu si nejako nájde. Inými slovami, čím dlhšie bol imigrant v Nemecku, tým mal vyššie šance sa zamestnať. Šlo ale predovšetkým o nízkokvalifikované pozície ako pomocná sila v kuchyni, skladníci, upratovači, poštári, vodiči nákladných áut, kuchári alebo poslíčkovia pizze.

U žien je podiel ešte horší - pracuje len 11 percent. Dve tretiny irackých a sýrskych žien nie je na trhu práce vôbec aktívnych, teda prácu si ani nehľadajú. Súvisí to s ich tradičnou úlohou v spoločnosti, v ktorej sa predovšetkým starajú o deti a navyše často neovládajú jazyk a nemajú kvalifikáciu na to, aby upútali zamestnávateľov.

Pred dvoma rokmi inštitút Ifo spočítal, že náklady na jedného imigranta prevýšili dane a odvody o 1 800 eur. Priame náklady na imigranta šéf inštitútu Hans-Werner Sinn vyčíslil na takmer 80-tisíc eur.

Tvrdí, že Nemecko sa stalo magnetom pre nekvalifikovaných imigrantov, ktorých asimilácia na pracovnom trhu bude komplikovaná. Bez vzdelania a dostatočných skúseností nebudú môcť konkurovať vo firmách, kde sú manuálne práce nahradzované čoraz častejšie automatizovanou výrobou.