Súdny spor medzi bývalým šéfom SIS Ivanom Lexom a bývalým prezidentom Michalom Kováčom sa po šestnástich rokoch konečne na Slovensku skončil. Na právoplatnom rozsudku, že exprezident Kováč sa má exriaditeľovi Lexovi ospravedlniť a zaplatiť mu za spôsobenú ujmu 3 319 eur, je dobré len jedno. Bývalá hlava štátu sa vďaka nemu môže napokon dovolať spravodlivosti. Ale mimo územia štátu – na Európskom súde pre ľudské práva.
Fakty sú všeobecne známe: Pri vyšetrovaní prípadu zavlečenia prezidentovho syna vyšetrovateľ Peter Vačok získal priznanie príslušníka SIS Oskara Fegyveresa, že sa spolu s ďalšími kolegami podieľal na tomto kriminálnom čine. Vyšší krajinský súd vo Viedni na základe zistených skutočností už v roku 1996 vyhlásil, že „Michal Kováč mladší bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky... a to prostredníctvom štátneho orgánu, respektíve osobami konajúcimi preň“.
V správe o činnosti SIS, ktorú v roku 1999 predniesol v parlamente polexovský riaditeľ Vladimír Mitro, sa konštatuje: „Operatívne riadenie únosu koordinoval riaditeľ Druhej sekcie Jaroslav Svěchota. Priebeh akcie koordinoval riaditeľ SIS Ivan Lexa.“ V roku 2000 vypracoval krajský prokurátor žalobu, ktorá na štyridsiatich stranách prinášala dôkazy, na základe ktorých sa výroky prezidenta na adresu I. Lexu nemôžu považovať za neoprávnený zásah do povesti exriaditeľa SIS. Napriek tomu okresný, krajský a Ústavný súd rozhodli v neprospech M. Kováča.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Všetky Danglárove kresby
Ústavný súd SR často pripomína, že aj všeobecné súdy majú chrániť základné práva. Pretože Ústava SR hovorí, že „sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“, pre sudcov z toho vyplýva povinnosť, že slobodu prejavu musia chrániť vo všetkých sporoch, ktoré rozhodujú. Teda aj v sporoch na ochranu osobnosti – i v tom, ktorý proti prezidentovi v roku 1996 vyvolal vtedajší riaditeľ SIS. Kto si prečíta rozsudok okresného sudcu Branislava Krála či rozhodnutie krajských sudkýň Valérie Kleinovej, Alexandry Hanusovej a Blanky Podmajerskej, nenájde tam nič z toho, ako chráni právo na slobodu prejavu Európsky súd pre ľudské práva, ktorého judikatúru mali rešpektovať.
Sťažnosť bývalého prezidenta, že jeho právo bolo porušené, tretí senát Ústavného súdu odmietol ako „neprípustnú“. V trojčlennom senáte bol jeden so sudcov (Ľubomír Dobrík) štátnym tajomníkom v Mečiarovej vláde, keď k zavlečeniu došlo, a druhého (Jána Auxta) v roku 2002, štyri roky po amnestiách, práve Mečiarovo HZDS-ĽS navrhlo za ústavného sudcu.
Michal Kováč si tak ako mnohí pred ním musí brániť svoje právo na slobodu prejavu v Štrasburgu. Lebo Slovenská republika je štát, ktorý toto právo nezaručuje ani hlave štátu.
