„Prosím nepozerajte sa na Kim Čong-unu ako na vtip. Je to kriminálnik, ktorý zabíja milióny ľudí,“ povedala so slzami na tvári na nedávnej konferencii v Londýne 22-ročná Yeonmi Park. Zo Severnej Kórey ušla s matkou ako 13-ročná a aj po rokoch sa s traumami, ktoré od detstva prežívala, evidentne nevie vyrovnať. Moderátorka konferencie ju musí niekoľkokrát objať a upokojiť.
Táto sympatická mladá žena je momentálne stredobodom pozornosti. Pred mesiacom vydala 350-stranovú autobiografiu In Order to Live, v ktorej mrazivo opisuje život v kórejskej diktatúre. Pri čítaní sa vraciate do orwellovského sveta, kde bolo bežné, že súkromie neexistuje a človeka zradí sused aj vlastná rodina. Sú to časy, kedy sa hľadanie jedla stáva súčasťou bežného života a skrytý cieľ diktatúry: keď je človek hladný, na nič iné nemyslí. Stávate sa zvieraťom systému, ktorému nedokážete odporovať a mať ľudské požiadavky.
Láska či empatia. Čo to je?
Moderný človek premýšľa o svojich pocitoch a príde mu úplne prirodzené, že môže byť šťastný iba v rámci spoločnosti, ktorá mu šťastie umožňuje. Existencia slobody alebo dostatku jedla mu prídu normálne. Adaptovali sme sa na tieto pomery. Lenže prípad mladej autorky je dôkazom, že pre slovíčka ako šťastie, láska alebo empatia totalitárny režim nevymyslel ani slová. „V Severnej Kórei neexistujú slová ako nákupné centrum, sloboda, dokonca ani láska aspoň v tom zmysle, ako jej rozumie zvyšok sveta. Jedinú skutočnú lásku smieme prejaviť pri uctievaní dynastie Kimov,“ píše autorka v knihe.
O svojom živote napísala až po ôsmich rokoch od svojho úteku, ale dodnes má voči diktátorovi chorobný rešpekt a vnútorný strach z toho, že vládca jej dokáže myšlienky číta. Jej osud je podobný príbehu o malom slonovi, ktorý je pripútaný povrazom k stĺpu. Aj keď sa snaží, nemôže sa oslobodiť, pretože povraz a stĺp sú silnejšie, než je sila malého slona. Po stovkách pokusov sa teda sloníča podrobí a pokusy o oslobodenie vzdáva - prijíma reťaz ako súčasť svojho života. Keď roky ubiehajú, sloníča vyrastie na dospelého slona, ktorý má obrovskú silu. Problém je, že presvedčenie je v jeho mysli tak hlboko zakorenené, že hoci sa už môže oslobodiť, neurobí to, pretože si myslí, že povraz je stále silnejší, než je on.
A presne toto presvedčenie je systematicky a od detstva vštepované do mysle Severokórejčanom, ktorí Kim Čong-una považujú za boha. Keď v roku 1994 zomrel Kim Il-song, mala Yeonmi deväť mesiacov. Smrť vodcu bola pre obyčajných ľudí šok. Mnohí vrátane jej matky si mysleli, že je nesmrteľný. Jeho odchod vzbudil v krajine napätie, nervozitu a úprimný smútok, pretože kult, v ktorý verili, zmizol.
Yeonmi Park cestuje po celom svete a na konferenciách upozorňuje pre režimom Zdroj: Facebook Yeonmi Park
Zavri ústa, ty tučný Číňan
Autorka svoju knihu koncipuje chronologicky od svojho detstva, krátkymi vetami chladnokrvne opisuje zverstvá, ktoré režim robil a opisuje realitu bežných dní plnú propagandy o dokonalom socialistickom raji, kde ale väčšina ľudí trpí chronickou podvýživou.
Yeonmi sa narodila v meste Hjesan na hranici s Čínou. Je to najchladnejšie miesto v Severnej Kórei a teploty tu klesajú až na mínus 45 stupňov Celzia. Hladomor prežijú len tí najsilnejší. Priamo na druhom brehu rieky, ktorá je prirodzenou hranicou medzi štátmi, sa nachádza čínske mesto Čchang-paj. „Niekedy, keď som išla k rieke, aby do som do vedier nabrala vodu a vietor vanul správnym smerom, som zacítila vôňu chutného jedla,“ rozpráva v knihe. Na druhej strane rieky sa hrali čínske deti, ktoré sa jej pýtali, či nemá hlad. „Nie. Zavri ústa, ty tučný Číňan,“ odpovedala Yeonmi hrdo, ale pritom nejedla okrem ryže niekoľko dní nič.
Bývala v malom domčeku, ktorý od susedov oddeľovala jedna stena. V noci počuli pískanie myší a ich šramot nad stropom. Bolo to miesto, kde nikdy nebolo dostatok jedla, ale pre ňu bolo „rajom, pretože sme tam žili ako rodina“. V dome sa nekúrilo a elektrina bola len sporadická. Obľúbeným miestom tak bol malý krb, v ktorom pálili všetko, čo našli. „Keď zapadlo slnko, nebolo v dome vidieť vôbec nič. V tejto časti Severnej Kórey bolo normálne, že elektrina nešla niekoľko týždňov alebo aj mesiacov a sviečky boli veľmi drahé. A tak sme sa hrali potme,“ píše v knihe. Keď elektrina fungovala, ľudia boli z toho natoľko nadšení, že spievali a tlieskali.
Ako malá si všímala ťažký svet rodičov, ktorí sa snažili deti zachrániť pred smrťou z podvýživy. Základným pravidlom jej detstva bolo, že čokoľvek započuje, nesmie to opakovať pred nikým, nikto nesmie vedieť, čo si myslí a rovnako sa nesmie nikoho na nič pýtať. „Učili nás, že mám jednoducho počúvať, keď mi niečo vláda nariadi, aby som urobila, čo mám hovoriť alebo si myslieť. A skutočne som verila, že náš drahý vodca Kim Čong-il vie čítať moje myšlienky a keby boli zlé, potrestá ma. A keby ma nepočul on, počuli by ma udavači,“ spomína si na svoj strach.
Udavači mohli byť ich susedia, dokonca aj ich rodina. Načúvali pod oknami, na ulici aj na školskom ihrisku. Každý človek v krajine bol inminbanu, teda „ľudový jedinec“, ktorého povinnosťou bolo nahlásiť každého, kto povedal niečo zlé. Hovoriť bolo nebezpečné a tak ľudia žili v neustálej nedôvere a strachu.
Yeonmi Park si život v slobodnom svete užíva. Zdroj: Facebook Yeonmi Park
Kríza diktatúry
V roku 1993, keď sa Yeonmi narodila, sa korupcia, úplatky a krádeže stali bežnou súčasťou života, pretože centralizované hospodárstvo sa zrútilo. Jediné, čo sa nezmenilo, bol brutálny a totalitný spôsob, akým si režim udržiaval politickú moc. „Keď som bola malá, rodičia vedeli, že v Severnej Kórei bude s každým ďalším mesiacom stále ťažšie a ťažšie prežiť, ale nevedeli prečo. Zahraničné médiá boli v krajine zakázané, noviny prinášali len dobré správy o režime alebo za ťažkosti vinili nepriateľov,“ tvrdí autorka.
Pravda ale bola taká, že komunistické veľmoci, ktoré stvorili Severnú Kóreu, jej odrezali záchranné lano. Veľký pád sa začal v roku 1990, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, ktorý Kórejčanom hospodársky pomáhal. Bez dotovaného paliva a iných tovarov bola kórejská ekonomika na suchu. Neexistoval napríklad žiaden spôsob, ako by vláda udržala nažive výrobu umelých hnojív. Dovezené hnojivá nebolo možné rozviesť na družstvá po celej krajine, pretože nákladné autá nemali palivo. Výsledkom bolo, že vláda nariadila každej rodine kvóty na exkrementy, ktoré museli odovzdať.
Úroda prudko klesla a zároveň Rusko zastavilo potravinovú pomoc. Čína vydržala pomáhať len niekoľko rokov, ale aj ona začala spolupracovať s niektorými kapitalistickými krajinami, preto niektoré dotačné programy ukončila a požadovala za dodávky tvrdú menu.
Keď v roku 1994 zomrel Kim Il-song, nastal v krajine obrovský hladomor. Výsledkom neboli reformy a otvorenie sa zahraničným trhom, ale naopak. Vláda obyvateľom nariadila, aby šetrili zásobami potravín tým, že budú jesť len dvakrát denne. Režim po hospodárskom páde nariadil, aby sa ľudia o seba postarali sami. Keď do krajiny konečne začali prúdiť dodávky potravinovej pomoci zo zahraničia, armáda bola vždy na prvom mieste. Jedlo, ktoré prešlo až na miestne úrady, aby sa tam rozdelilo ľuďom, skončilo väčšinou na čiernom trhu.
Čierny trh, základ prežitia
Ak chcel človek prežiť, musel sa vyznať na čiernom trhu a stať sa jeho súčasťou. Otec autorky začal pašovať cigarety a neskôr aj kov z Číny. Jazdil do okolitých miest, kde nebol čierny trh taký rozšírený a v batohoch a po celom tele mal schované cigarety. Musel byť neustále v pohybe, aby sa vyhol policajným hliadkam. Keď ho prichytili, vyhrážali sa mu, že ho zmlátia kovovou policou, ale jej otec bol rodený obchodník a dokázal chudobných a hladných policajtov uplácať.
Keďže čierny trh prerastal, režim nakoniec dospel k záveru, že ho musí akceptovať. Takto začalo podnikať čoraz viac ľudí, rodičom Yeonmi sa darilo stále menej a prepadávali sa do dlhov. „Keď som mala štyri alebo päť rokov, snívala som o tom, že keď budem veľká, nakúpim si toľko chleba, koľko budem chcieť. A všetko zjem,“ píše autorka s tým, že nechápala, prečo jej matka šetrila peniaze všade, kde sa dalo. Namiesto chleba tak často mali na jedenie len ovsenú kašu alebo zemiak. Najhoršia bola zima, keď voda netiekla a rieka bola zamrznutá. V meste bola len jedna studňa, ale na načerpanie čerstvej vody museli čakať v rade aj niekoľko hodín v mraze.
Popravy za sledovanie filmov
Za akékoľvek porušenie pravidiel hrozil trest smrti. Yeonmi bola na námestí svedkom popravy mladého človeka, ktorý zabil a zjedol kravu. Jesť hovädzie mäso bez zvláštneho povolenia bol trestný čin. Kravy boli totiž majetkom štátu a boli cenné, pretože nimi roľníci orali polia a ťahali povozy. Mladík mal síce tuberkulózu a nemal čo jesť, pre režim však tento fakt nepredstavoval poľahčujúcu okolnosť. Vojaci ho zviazali za hrudník, kolená a ruky a puškami zahájili paľbu. „V našej vlasti má život človeka menšiu cenu než život zvieraťa. Aj k psovi by sa správali s väčšou úctou,“ opisuje svoje pocity.
Zoznam trestných činov v Kórei bol nekonečný. Vláda bola posadnutá tým, ako zabrániť myšlienkam zo zahraničia preniknúť do vlasti. Mnohé rodiny síce vlastnili televízory, rádiá alebo videoprehrávače, ale dovolené bolo počúvať a pozerať len štátne spravodajstvo a propagandistické filmy. Ľudia samozrejme zháňali aj zahraničné filmy a pozerali juhokórejské reality show. Ak niekoho prichytila polícia, tvrdo ho potrestala – stávali sa aj prípady, že bol vinník popravený. Polícia najčastejšie prichytila páchateľov tak, že vypla elektrinu a tak ostali kazeta alebo DVD zaseknuté v prehrávači. Kórejčania tento trik často obchádzali tým, že mali dva prehrávače a keď počuli, že sa blížia policajti, rýchle ich vymenili.
Keď mala Yeonmi deväť rokov bola svedkom popravy matky svojej kamarátky. A za čo nešťastnú ženu zastrelili? Pozerala sa na americký film. „Títo zločinci mali vylámané zuby a v ústach kamene, aby pri poprave nemohli kričať. Nohy mali vykĺbené, aby nemohli utiecť. Zastrelení potom boli niekoľkými ranami, a to hlavne kvôli publiku, aby nás vystrašili.“
Matematický príklad o Američanoch
Školy boli základňami, kde sa propaganda šírila. Na matematike žiaci počítali napríklad takýto príklad: „Ak zabiješ jedného amerického smrada a tvoj súdruh zabije dvoch, koľko Američanov ste zabili?“ Keďže hlavným nepriateľom Kórey sú Američania, nikdy ich neoslovovali s úctou. Vždy im hovorili buď americký smrad, prípadne diabolský alebo nosatý Yankee.
Keď to žiaci nepovedali, boli učiteľom pokarhaní, že sú príliš zhovievaví k nepriateľovi. Triedy a učebnice boli ozdobené karikatúrami amerických vojakov s modrými očami a veľkými nosmi, ako popravujú civilistov alebo ako ich udatné kórejské deti porážajú v boji oštepmi.
Až keď Yeonmi ušla do Južnej Kórey, naplno si uvedomila pojem Doublethink, ktorý preslávil Goeorge Orwell v knihe 1984. Znamená, že človek si v hlave dokáže uchovať dve navzájom si odporujúce tvrdenia a nezblázniť sa. To znamená, že ráno Severokórejčan bojuje proti kapitalizmu a večer chodieva na trhovisko, aby si kúpil pašovaný tovar z Južnej Kórey. „Možno, že niekde veľmi hlboko vo vnútri som cítila, že niečo nie je v poriadku. Ale Severokórejčania sú profesionáli v klamaní a aj klamaní samých seba. Zmrznuté bábätká, ktoré hladujúce matky nechávali na uliciach, sa nehodili do môjho svetonázoru. Bolo normálne vidieť mŕtvoly na haldách odpadkov, mŕtvoly plávajúce v rieke a bolo normálne prejsť okolo a neurobiť nič, keď niekto volal o pomoc,“ tvrdí autorka v knihe. Na uliciach bolo mnoho zúfalých ľudí, ktorí prosili o pomoc. Museli si zavrieť svoje srdcia, pretože inak by tej bolesti bolo veľmi veľa. Po nejakej dobe to ale človek neunesie. „Takto asi vyzerá peklo,“ píše Yeonmi.
Otec dostal 10 rokov v tábore
Rodine sa darilo, kým polícia nezatkla otca za pašeráctvo z Číny. Dostal sa do prevýchovného centra, kde ho mučili a držali niekoľko rokov. Keď ho chcela jeho žena navštíviť, musela cestovať do hlavného mesta Pchjongjang. Nebolo inej možnosti, preto nechávala deti doma samé - len s trochou ryže, fazule a oleja. Niekedy tak museli vydržať aj týždne. „Ten strašný mesiac sme prežili len zázrakom. Jedlo od mamy nám došlo veľmi rýchlo a koncom decembra sme už trpeli hladom,“ spomína si Yeonmi.
Otca neskôr preložili do Tábora číslo 11, v ktorom režim väznil drobných zlodejov alebo ženy, ktoré sa pokúsili o útek. Život v tábore sa ale nijako nelíšil od táborov, kde boli „ťažší“ trestanci. Väzni celé dni pracovali na poliach alebo v továrňach a dostávali tak málo jedla, že sa medzi sebou bili. Niekedy museli jesť aj potkanov. Neskôr ho v tajnom procese odsúdili do tábora pre ťažkých zločincov, kde mal stráviť desať rokov. To, koľko rokov dostal, bolo v tomto prípade nepodstatné, pretože tábory aj tak takmer nik neprežil. Po rokoch ho našťastie prepustili, keď podplatil strážcov. „Predtým, ako otca zavreli, to bol brilantný, vtipný a sebavedomý muž. Ale už ako 13-ročná som vedela, že ho v pracovnom tábore duševne zlomili,“ spomína na otca. Už odmietal počúvať juhokórejskú hudbu a nedokázal sa pozrieť žiadnemu policajtovi do očí.
Bieda, hlad a zvesti od rodiny v Číne, kde sa majú ľudia lepšie, ich prinútili utiecť. V roku 2007 prekročila Yeonmi s matkou rieku Yalu s pomocou pašerákov a dostali sa konečne do Číny. Radosť netrvala večne, pretože ich predali bohatým Číňanom ako ženy v domácnosti a sexuálne otrokyne. Vtedy sa mladá autorka stala svedkom „dobrovoľného“ znásilnenia svojej matky, ktorá sa ponúkla mužovi namiesto nej.
Matku pašeráci predali za 500 čínskych jjüanov, čo podľa kurzu z roku 2007 predstavovalo približne 65 dolárov (následne bola predaná čínskemu farmárovi za 650 dolárov). Yeonmi predali za 260 dolárov a čínskemu kupcovi následne za 2-tisíc dolárov (15-tisíc juanov). Neskôr bola nútená pracovať na erotickom chate, kde si slušne zarobila, ale vydržala len pár mesiacov.
Yeonmi vyjavuje v knihe desivé skúsenosti, ktoré nadobudla v Číne, kde síce mala jedlo, ale žila v domácnosti Číňana, ktorý sa ju snažil neustále znásilňovať, bil ju a využíval. Opísala tiež, ako s rodinou utiekli cez púšť Gobi do Mongolska, len vďaka kompasu a hviezdam na nebi. Bola pripravená spáchať samovraždu, ak by im hrozila deportácia späť do Kórey. Bola nútená sledovať svojho otca, ako umiera na rakovinu. Potom ho musela v noci pochovávať a dodnes sa s tým nevie zmieriť.
„Nemohla som ničomu uveriť. Nemala som poňatia, čo je to sloboda alebo ľudské práva,“ napísala Yeonmi s tým, že keď si prečítala román Georgea Orwella, všetko jej začalo dávať zmysel. „Čítala som to asi päťkrát. Vďaka tomu som si konečne uvedomila, že Severná Kórea používa silu a moc na utláčanie svojho ľudu. Severokórejčania si ale zaslúžia byť slobodní.“
Dnes žije v Južnej Kórei a po vydaní knihy chodí po celom svete ako aktivistka, ktorá upozorňuje na zverstvá tejto diktatúry. Jej slová sú úprimné a pri prednáškach a rozhovoroch často prepadáva do úzkosti a plaču. „Myslela som si, že môj osud nikoho nezaujíma, ale vy ste ho teraz vypočuli a zaujímal vás. Ďakujem,“ dodala.
