Utečencov učila francúzštinu, dobrovoľníctvo vníma ako liek proti konzumu

Cieľom dobrovoľníckych projektov je pomáhať ľuďom v núdzi, starať sa o deti, zbližovať kultúry, ochraňovať životné prostredie či šíriť osvetu o ľudských právach a demokracii. Dobrovoľník si tak môže vybrať z množstva tém.

D. Židuliaková vyštudovala medzinárodné vzťahy a aj pre svoj záujem o Blízky východ sa rozhodla prežiť pol roka v Libanone, kde sa starala o deti vysídlených ľudí. Od októbra 2018 do marca vlaňajška tak mala možnosť na vlastnej koži zažiť následky vojny, utečeneckej krízy a svojím príspevkom aspoň trochu pomôcť ľuďom, ktorí sa v tejto situácii ocitli.

Priviedlo vás k dobrovoľníctvu vaše štúdium?

Samotné štúdium nebolo smerodajné pri mojom rozhodnutí stať sa dobrovoľníčkou. Aspoň si nepamätám, že by nás niekto počas štúdia motivoval k tejto činnosti. S odstupom času si myslím, že je to škoda, pretože medzinárodné dianie a politika sa prejavuje na viacerých úrovniach a jednou z nich sú práve negatívne aspekty vojny, utečenecké krízy či nestabilita.

Ako sa vraví, je lepšie raz vidieť ako trikrát počuť. Počas dobrovoľníctva v Libanone som si to plne uvedomila. Veľkou výhodou boli vedomosti a skúsenosti s ktorými som do Libanonu odchádzala. Ak by som dnes mala šancu ísť na dobrovoľníctvo v niektorom z afrických alebo latinskoamerických štátov, pokladala by som za veľký nedostatok absenciu znalostí o týchto regiónoch.

Prečo ste sa vôbec rozhodli pre dobrovoľníctvo?

V roku 2018, v čase keď som si prvýkrát prečítala ponuku dobrovoľníckeho projektu Človeka v ohrození, som už bola pevne rozhodnutá vrátiť sa na Blízky východ, keďže predtým som tam bola na študijnom pobyte v Turecku a Iráne.

Na Slovensku som v tom čase mala prácu, ale cítila som profesijné zlyhanie, pretože tá práca nemala nič spoločné s tým, čo má napĺňalo a skutočne zaujímalo.

Vtedy som si na jednej zo sociálnych sietí všimla zverejnenú ponuku dobrovoľníckeho projektu. Oslovila ma práca s deťmi zo sýrskych utečeneckých rodín a pomoc v procese ich integrácie do vzdelávacieho systému Libanonu.

O vojne v Sýrii som dovtedy počula iba z médií a v snahe predstaviť si sýrskych utečencov sa mi vybavovali známe obrazy z televízie.

Navyše sociálne cítenie bolo mojou súčasťou odjakživa. Hľadala som len vhodnú príležitosť. Spojil sa záujem, zvedavosť aj ochota zlepšiť život tým, ktorým nebolo súdené prežiť bezstarostné detstvo a pre ktorých vzdelávanie symbolizovalo nádej na lepšiu budúcnosť.

Čo vás na Blízkom východe najviac fascinuje?

Vo všeobecnosti ľudia. Sú pre mňa motiváciou vracať sa tam tak často, ako mi práca a čas dovolia. Vážim si ich pracovitosť a odhodlanosť uplatniť sa a viesť dôstojný život napriek tomu, že im to tamojší systém a nestabilná situácia v regióne do veľkej miery sťažuje, miestami až znemožňuje.

Kedysi som v iránskom Teheráne zvykla pozorovať afganské deti, ako predávajú uprostred rušných križovatiek. Až na menšie maškrty som pre nich nič viac neurobila. V dobrovoľníckom projekte v Libanone som preto videla možnosť aktívne sa angažovať.

Zažili ste vzhľadom na rozdielnosť